- dátum konania akcie: 23.4.2016
-
autor zápisnice: Vlado
-
účastníci akcie: Maťo, Nika, Milo, Hela, Zuzka, Kamila, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško, dobr. Tinko
Zubor (1. deň): Už niekoľko rokov som plánoval túto expedíciu a nakoniec som sa dokopal k tomu, aby som ju realizoval. Veľkou mierou mi pri jej organizovaní a aj počas jej priebehu pomohla Kamilka a Nika. Ale začnime, ako to býva zvykom, od začiatku …
V dnešné sobotné ráno som spolu s Kamilkou a Tinkom vyrazil smerom do zubrej obory pri Topoľčiankach. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, no aj napriek tomu, sme dorazili na miesto stretnutia posledný. Stalo sa to aj preto, lebo Nika zistila, že kŕmenie zubrov sa uskutoční o 9:00, a preto sa ich posádka dostavila do obory ešte pred touto hodinou. Posádka ďalšieho motorového vozidla v zložení Hela, Milo, Nikitka a Zuzka prišli do obory podobne ako predošlí členovia. Kým sme dorazili, ostatní si pozreli, ako sa zvolávajú zubry ku kŕmeniu. Potom sme už všetci spoločne pozorovali tieto majestátne zvieratá, ktoré sa nám aj napriek tisícročiam úspešného lovu nepodarilo úplne vyhubiť. Keď sme sa dostatočne vynadívali, vyrazili sme smer Topoľčiansky kaštieľ. Vstup do kaštieľa sme mali rezervovaný, a tak nebol problém s jeho prehliadkou. Kaštieľ disponuje aj veľkým parkom, kde si chcela Kamilka pozrieť Sekvojovec mamutí. Tento strom sa mal nachádzať kdesi v parku, ktorý sme sa vybrali hľadať, len čo sme sa uistili, že náš vstup do kaštieľa bez problémov stíhame.
Park bol plný stromov a pri našom zorientovaní nám pomohla skupinka park upratujúcich ľudí. Našťastie v tejto skupinke bol aj správca parku, ktorý nás nasmeroval k hľadanému stromu. Zatočili sme teda na cestičku, ktorá nás doviedla k detskému ihrisku. Využili sme krátky návrat do detstva, chvíľu sa pohrali a všimli si o kúsok ďalej stojaci Sekvojovec. Čas však pokročil a my sme sa museli vrátiť na prehliadku topoľčianskeho kaštieľa, ktorý je v súčasnosti prestavaný na hotel. Prezreli sme si sprístupnené miestnosti, ktoré obsahovali historický nábytok a predmety, pozreli sály a kaplnku, posteľ a pracovňu T.G. Masaryka.
Keďže nám po prehliadke riadne vyhladlo, chceli sme využiť služby Gazdovského hostinca. Ten bol bohužiaľ plný a podľa čašníčky by sme prvé jedlo dostali až o 45 minút. To veru naše očakávania nespĺňalo. Vyhladovaní sme pomocou Googlu pátrali po ďalšej variante. Našli sme Ranč u Bobiho v Novom Tekove, kde sme dorazili v štandardnom poradí. Po zaparkovaní áut sme sa dosýta najedli. Deti si pozreli miestne stajne, ktoré tak suplovali národný žrebčín v Topoľčiankach otvorený až od 1.5. a v tomto čase pre nás neprístupný.
Ďalším naším cieľom tohto dňa bol kláštor a kostol v Hronskom Beňadiku. Tento prekrásny gotický kostol sme si mali pozrieť so sprievodcom, no nanešťastie sme na miesto stretnutia dorazili s 15 minútovým meškaním a po sprievodcovi nebolo ani chýru ani slychu. Prešli sme teda aspoň voľne prístupný kláštor, pozreli si chodbu s náhrobkami a ja som oznámil V.V.V. pred týmto impozantným chrámom, že s Kamilkou očakávame ďalšie výletníča.
Nuž asi toto zabralo a z ničoho nič sa priblížila veľká skupina turistov spolu so sprievodcom. Otvorili kostol a my si ho mohli pozrieť aj zvnútra. Kostol je to skutočne nádherný a je v ňom uložený kúsok Veronikinej šatky, na ktorej je aj krv Ježiša Krista. Prvé zmienky o kláštore sú z 11. storočia a ide o skutočne starú stavbu. Relikviu sme si bohužiaľ nepozreli, keďže bola zamknutá v bočnej kaplnke. Kostol sme preliezli ako sa len dalo a po skončení prehliadky sme vyrazili smerom do Topoľčian, kde sme mali rezervované ubytovanie.
Na ubytovňu (áno skutočne to bola ubytovňa, aj keď sa to volalo „Ubytovanie na zámku“) sme dorazili pozvoľna. Nika zaistila kľúče od izieb. Po dojednaní sa so správcom na cene a miestach, kde budeme spať, sme sa ubytovali a pripravili na výjazd za jedlom do Topoľčian. Nika však musela svoje dve deťúrence uložiť k spánku, takže sme vyrazili bez nich. Spolu s ostatnými sme v meste našli „retro“ pizzeriu, kde sme sa najedli a po uspaní detí sme ešte chvíľku pokecali na Zuzkinej izbe, kým nás únava nevyhnala do postelí.
Osada (2. deň): Zobudili sme sa do veterného a chladného aprílového dňa. Ubytovanie nestálo zaveľa, a tak sme boli radi, že sa pohneme kamsi ďalej. Nika dostala nápad na prieskum Topoľčianskeho hradu. Všetci sme súhlasili. Podľa informácií na webovej stránke, mal byť hrad konečne prístupný. Za posledné roky ho rekonštruovali ale dnes to vyzeralo, že si ho konečne pozrieme. Bohužiaľ chladné a veterné počasie odradilo človeka s kľúčmi od brány, a tak aj tentokrát brány tohto hradu pre nás ostali zatvorené.
Naša ďalšia cesta viedla do múzea v Bojnej. Nad touto malo dedinou sa kedysi v 9. storočí nachádzalo veľké slovanské hradisko, lepšie povedané viacero hradísk. My sme si chceli pozrieť aspoň jedno. Pred obecným úradom Milo kontaktoval pani, ktorá nás mala vpustiť do múzea. Avšak požiadala nás o trochu času, tak sme sa s ňou dohodli, že si pôjdeme pozrieť najprv samotné hradisko. Cestu okolo Ranču pod Babicou som si predtým pozrel, a tak som konečne viedol kolónu. Motorizovane sme sa prebrodili cez potok a tam nám miestny horár povedal, že hradisko je cca 10 minút po poľnej cestičke. Jedine Maťo mal dosť odvahy vyraziť motorizovane po tejto ceste a my ostatní sme si ju prešli pešo. 10 minút to rozhodne nebolo, a ak áno, tak 10 minút to trvalo Maťovi autom. Prišli sme k vstupnej bráne, kde Maťo parkoval svojho Čierneho Bleska. Hradisko bolo skutočne impozantné, teda aspoň rozmermi ohradenej plochy, keďže po obydliach nebolo už pár sto rokov ani náznaku.
Vďaka nadšencom a archeológom ale na mieste niekdajších domov vyrástli ich rekonštrukcie, ktoré deti veľmi zaujali a dôkladne si pozreli aké podmienky mali ľudia v tom období. Prezreli sme si aj pec na chlieb, ako sme sa neskôr dozvedeli v múzeu. Po nasýtení sa tohto miesta sme sa vrátili späť do Bojnej a pozreli miestne maličké múzeum. Deti zaujala škatuľa s pieskom, kde si mohli vyskúšať prácu archeológa. Ja som si pozrel hrob nejakej mladej ženy a Kamilku som nakoniec vytiahol z auta kúpiť si magnetku. Po prehliadke sme išli do Ranču pod Babicou, kde sme sa najedli. Chlad a vietor nás ale odradil od prehliadky miestnej zoo aj od lovu rýb, a tak budem musieť túto aktivitu zaradiť do ďalšej akcie.
Najedení sme sa rozlúčili a rozišli obohatení o ďalšie spoločné zážitky.
Resumé: Akciu hodnotím veľmi pozitívne, bola mojou prvou expedíciou po dlhšej dobe a konečne som si pozrel Bojnú, ktorú som chcel veľmi vidieť. Počas akcie a v priebehu jej prípravy mi výraznou mierou pomohla Kamilka a Nika. Preto im chcem týmto udeliť bonusový bod za účasť.