- dátum konania akcie: 2.10.2026
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Bohuš, Zuzka, Hela, Milo, Nikitka, Sofinka, Matúško, výletníča Alenka, Miško, Quido
Už dlhší čas som sa pohrávala s myšlienkou, že by sme po rokoch mohli zorganizovať spoločný víkendový výlet. Bolo to naozaj dávno, čo sme ako VVV vyrazili na chatu a užili si spoločný čas bez každodenných povinností, zato s kopou zážitkov. S nápadom mi pomohol Maťo, ktorý ma upozornil na dva pekné zruby priamo pod Martinskými hoľami. Zatiaľ som ich preskúmala iba online, no dôkladne: spočítala som izby, postele aj ľudí, ktorí by sa tam zmestili. Zostávalo už len zistiť, či by o takúto akciu bol záujem.
Príležitosť sa naskytla na Scotovi. Svoj nápad som predstavila ostatným členom a ich záujem ma veľmi príjemne prekvapil. Všetkých šestnásť členov súhlasilo! Preto som začala uvažovať o kombinácii dvoch zrubov počas prvého októbrového víkendu. Skôr než som stihla spustiť rezerváciu, prišla správa od Sofii. Žiaľ, v danom termíne sa nemôžu zúčastniť, pretože cestujú na svadobnú hostinu. Situáciu som teda prehodnotila a napokon vybrala zrub Ferrata. Vyhovoval nám počtom izieb a postelí, polohou aj vybavením. A čo bolo najdôležitejšie, v našom termíne bol voľný. Bolo rozhodnuté!
Zrub som rezervovala s dostatočným predstihom. Členom som poslala e-mail s prvými informáciami a prosbou, aby si prvý októbrový víkend zablokovali pre VVV. Do akcie zostávali dva a pol mesiaca.
Leto ubehlo ako voda v Dunaji, začal sa nový školský rok a zrazu nám do plánovaného víkendu zostával už len týždeň. Pripravila som program a rozposlala ho aj s konkrétnejšími informáciami. Zatiaľ išlo všetko podľa plánu: nikto účasť neodriekol a počasie sľubovalo priam ukážkový jesenný víkend.
Stretnutie na zrube sme si naplánovali na piatok medzi 14.00 a 16.00 hod. Jedine Vlado avizoval, že dorazí až podvečer. Moja posádka vyrazila z Bratislavy približne o 12.30 hod. Cesta bola pohodová, ubehla rýchlo a – na naše prekvapenie – bez jediného zdržania. Zrub sme našli bez problémov, aj vďaka pokynom od majiteľky. Krátko po našom príchode prišla aj ona, odovzdala nám zrub a stručne nás oboznámila s jeho fungovaním, okolím a používaním grilu. Najviac ma však zaujala informácia o laniach, ktoré sa vraj zvyknú pohybovať v okolí, niekedy dokonca priamo pred zrubom či za ním. Keď už sme sa bavili o lesnej zveri, nedalo mi, a spýtala som sa aj na medvede, keďže táto lokalita je známa ich výskytom. Majiteľka sa s nimi zatiaľ osobne nestretla. To však, samozrejme, ešte neznamenalo, že rovnaké šťastie budeme mať aj my! Na záver nám odovzdala kľúč, popriala pekný víkend a výlet sa mohol oficiálne začať.
Kým sme sa vybalili, dorazil ďalší tím: Hela so svojou posádkou, Milom a Nikitkou. Po zvítaní a krátkej prehliadke zrubu sa aj oni zabývali, pripravili si niečo pod zub a spolu sme čakali na Bohuša so Zuzkou a ich dvoma ratolesťami Alenkou a Miškom. Dorazili tesne pred stanoveným limitom, teda do 16.00 hod. Zatiaľ sme boli kompletní. Bohušovci si už len rýchlo prezreli zrub, vyložili veci a mohli sme sa pustiť do programu.
Plán na piatkové popoludnie bol jednoduchý: návšteva Národného cintorína spojená s malou hrou a potom presun na večeru. Pôvodne sme chceli zamieriť do veľmi dobre hodnoteného podniku Stránske medvede, lenže ten nám práve v tom týždni zavreli. Nie, medvede za to nemohli, len majitelia sa jednoducho nedohodli s prenajímateľom. Nuž, aj takto to na Slovensku chodí. Nevadí, veď nejako si poradíme. A aj sme si poradili, ale poďme pekne po poriadku.
Zamkli sme zrub a presunuli sa na parkovisko pri Národnom cintoríne. Bohuš zaparkoval o čosi ďalej, takže jeho posádka musela prejsť novšou časťou cintorína, kým sa k nám pridala. Medzitým som do našej WhatsApp skupiny poslala mená siedmich významných slovenských osobností. Úloha znela jasne: každý tím mal nájsť ich hroby a odfotografovať ich. Kto ako prvý prinesie všetkých sedem fotografií, vyhráva. Na prvý pohľad to vyzeralo ako jednoduchá a rýchla úloha. Lenže niektoré osobnosti sa rozhodli naše pátranie trochu skomplikovať. Popritom sme, samozrejme, mohli navštíviť aj hroby ďalších významných osobností. Napokon sa ako najrýchlejší ukázal Helin tím. Ako prví oznámili, že majú všetky fotografie, a po kontrole získali titul víťazov aj sladkú odmenu. Po cintorínskom pátraní už viacerým poriadne vyhladlo. Keďže Stránske medvede zostali mimo hry, zamierili sme do reštaurácie U Jakuba, hneď oproti cintorínu. Odporučila nám ju aj majiteľka zrubu, takže sme dlho neváhali a jednoducho sme sa tam všetci nasáčkovali. Bohuš ešte preparkoval auto bližšie k nám, aby po jedle a s plnými bruchami nemali ďaleko. Keďže nás bolo jedenásť, personálu sme trochu zamotali hlavu. Napokon nám však našli dva stoly a my sme sa rozdelili na dospelácky a detský stôl. Každý si objednal podľa chuti a pri príjemnom rozhovore sme sa najedli aj napili. Vonku sa medzitým zotmelo a posledná posádka Vlado s Quidom už tiež dorazila k zrubu a naliehavo sa dožadovala vstupu. Načasovanie vyšlo dokonale: zaplatili sme a vyrazili späť. Bohušovci a Helovci sa pobrali zachrániť Vlada s Quidom, zatiaľ čo moja posádka si ešte odskočila do pivovaru Martins, aby sme si zabezpečili zásoby piva na sobotné grilovanie. Bola to dobrá zastávka – pivo bolo naozaj chutné.
Po návrate na zrub zavládla príjemná, pokojná atmosféra. Niektorí si ešte čosi ukuchtili, nalievalo sa víno aj kofola a za oknami sme pozorovali lane, ktoré nás prišli navštíviť. V takejto pohode sa rozbehla aj partička Osadníkov. Teda, rozbehla sa najmä niektorým hráčom. Vlado sa totiž stále nevedel rozhodnúť, či chce vlastniť „ciheľňu“ alebo farmu. Jeho podnikateľské plány sa tak začali rúcať ešte skôr, než stihol postaviť čo i len jednu dedinu. Ostatní medzitým budovali a užívali si hru. Smiechu a dobrých hlášok bolo dosť a hra sa natiahla takmer až do polnoci. Vtedy už nastal najvyšší čas poslať deti do postelí. A nielen deti, ale aj nás čakala sobota a „zdravotná prechádzka“ na Martinské hole. Dobrú noc!
V sobotu sme postupne vstávali tak, aby sme mohli okolo 9.30 hod. vyraziť na výlet. Po raňajkách prišla na rad ranná hygiena, balenie potrebných vecí a príprava malej zásoby jedla na cestu. Na zrube však zostával Milo. Nie preto, že by sa mu nechcelo, ale skolila ho viróza, ktorá mu nedovolila stráviť deň s nami. Spoločnosť mu tak robili posteľ, čaj a kniha. My ostatní sme sa cítili dobre, a tak sme pobrali pripravené veci a presunuli sa k autám. Hela si prisadla k Vladovi a my sme vzali Nikitku. Ešte pred odchodom sme si urobili krátku poradu o zastávkach. Cestou k nášmu cieľu sme si chceli pozrieť Hodinovku – partizánsky kanón a tiež Pamätník francúzskych partizánov. Vyzeralo to na zaujímavú zastávku. A presne takou aj bola.
Po zaparkovaní áut sme sa vydali po žltej značke, ktorá nás viedla pomerne prudko dolu kopcom. Niekde uprostred klesania sa nám v hlavách začali vynárať otázky typu: „Veď my sa tadiaľto budeme musieť aj vrátiť, že?“ Pohľad na svah nám totiž jasne naznačoval, že cesta späť bude znamenať poriadne stúpanie. Našťastie existovala aj iná možnosť, ako tá, po ktorej sme kráčali dole. Možnosť bola v podobe obchádzky, ktorá sa kľukatila v miernejšom stúpaní. Zatiaľ však výber cesty nahor odkladáme a vrátime sa k nemu späť, keď už to bude nevyhnutné.
Po prvom úseku sme prišli k odbočke na Pamätník francúzskych partizánov. Zuzka navrhla, aby sme najprv pokračovali k Hodinovke a pamätník si pozreli cestou späť. Všetci súhlasili a pokračovali sme dolu. Konečne sme dorazili k partizánskemu kanónu. Dôkladne sme si ho prezreli, urobili zopár fotografií, doplnili energiu a nabrali odvahu na návrat. Maťo so Sofi a Matúškom sa rozhodli vrátiť rovnakou cestou, akou sme prišli. My ostatní sme zvolili miernejšiu, obchádzkovú trasu. Aj na nej sme sa však postupne rozdelili. Ja, Zuzka a Alenka sme stúpali rýchlejšie, zatiaľ čo za nami zostali Vlado, Hela, Bohuš, Nikitka, Quido a Miško. Na pamätník sme, samozrejme, nezabudli. Cestou k nemu sme stretli Maťa s deťmi, ktorí sa už od neho vracali späť. Boli z nás najrýchlejší. Upozornili nás, že v okolí sa môžu pohybovať medvede. Boli sme však presvedčené, že vtipkujú a našťastie sme ani žiadne nestretli. Pri pamätníku sme si prečítali informácie o francúzskych partizánoch a potom sa pobrali späť, tentoraz už priamo k autám. Cestou sme ešte stretli poslednú skupinku smerujúcu k pamätníku, a tak sme aj jej odovzdali naše „medvedie“ upozornenie. Potom už každý pokračoval svojím smerom.
Pred mojou skupinkou, ktorú som tvorila ja, Zuzka a Alenka, zostával posledný úsek a tentoraz sme sa rozhodli pre skratku. A dobre sme urobili! Výstup do kopca nám išiel, na naše prekvapenie, celkom ľahko. Cestou sme prehodili pár slov s pani, ktorá sa tiež snažila dostať hore čo najskôr. Vzájomné povzbudzovanie nám pomohlo a čoskoro sme boli na vrchole, teda pri autách a konečne sme si mohli vydýchnuť. Tam už čakal Maťo so Sofi a Matúškom. Vytiahli sme zásoby jedla a kým dorazili aj ostatní, nabíjali sme sa energiou. Najskôr docupital Bohuš s Miškom, o pár minút neskôr Hela s Nikitkou a Vlado s Quidom. Aj oni doplnili energiu a mohli sme pokračovať ďalej. Niektorých však táto úvodná zastávka trochu vyčerpala a začali uvažovať, že sa od skupiny odpoja. Napokon sme sa dohodli, že vyjdeme na parkovisko na Martinských holiach a tam sa rozhodneme, čo ďalej.
Na parkovisku sa nám podarilo zaparkovať bez problémov. V zime by sme asi také šťastie nemali. Vystúpili sme a rozhliadli sa. Počasie bolo nádherné, na oblohe takmer ani mráčik, slniečko príjemne hrialo a teplota sa pohybovala okolo 20 °C. Pred nami bol výstup k vysielaču na Krížave (1457 m n. m.).
Po pár metroch a po niekoľkých spoločných fotografiách sa od nás napokon odpojili Vlado s Quidom a Nikitka, ktorú trápil členok. Hela sa rozhodla ísť s nimi. Rozlúčili sme sa s tým, že sa znovu stretneme na zrube. My ostatní sme pokračovali ďalej.
Cesta nahor bola príjemná. Obdivovali sme výhľady aj krásne bordové sfarbenie okolitej vegetácie. Až neskôr sme zistili, že ide o čučoriedkové porasty – a navyše plné sladkých plodov! Vyšli sme až k vysielaču, odkiaľ sa nám otvoril neskutočný výhľad na Martin a Malú Fatru. Najradšej by sme tam zostali a unášali sa výhľadmi. Zuzka nás však zlákala na hľadanie kešky, no tentoraz sme ju nenašli. Nevadí, skúsime nabudúce. Po tomto malom neúspechu sme sa pomaly pobrali ďalej. Pred očami sme už mali chatu Javorina a vidina vychladenej kofoly bola viac než lákavá. Cestou som s Matúškom ešte vypustila dron a pokúsili sa zachytiť niekoľko výhľadov aj zo vzduchu. Medzitým Sofi s Miškom objavili celé polia čučoriedok. Neodolali a pustili sa do nich ako poriadne medvede. Samozrejme, pridali sme sa aj my. Čučoriedky priam volali, aby sme ich ochutnali a navyše obsahujú aj vitamín C, takže sme si to mohli dovoliť. Na rázcestí sa Maťo s Matúškom rozhodli vybehnúť ešte k ďalšiemu vysielaču na Veľkej lúke (1475 m n. m.). Zvyšok skupiny zamieril k chate. Kým si oni užívali výhľady z Veľkej lúky, my sme obsadili dostatočne veľký stôl na slniečku a objednali kofolu a kapustnicu. Neodolali sme ani makovej štrúdli, ktorá nielenže dobre vyzerala, ale aj fantasticky chutila. Pôvodne sme si chceli dať aj niečo ďalšie, no na chate práve vypadla elektrina, a tak boli k dispozícii iba polievky. Príliš nám to neprekážalo, pretože kapustnica bola výborná. Kým sa k nám pridali Maťo s Matúškom, elektrina sa obnovila, takže Matúško so Sofi si napokon dopriali aj langoš. Našťastie ho pripravili rýchlo. Najedli sme sa, smäd uhasili kofolou a citronádou a mohli sme pokračovať späť na parkovisko. Ešte sme sa zastavili pri neďalekom Modrom prameni. Tam nás zaujali dvaja chlapi, ktorí dorazili na veľkom aute. Najprv sme premýšľali, čo tam asi chcú, no čoskoro sme pochopili, že prišli vyčistiť bazén naplnený pramenitou vodou. Bazén totiž slúži okoloidúcim, ktorí si v ňom môžu schladiť nohy. My sme túto ponuku nevyužili, ale aspoň sme mohli sledovať, ako sa taký bazén čistí. Potom nám už nič nebránilo v návrate na parkovisko. Každá posádka nasadla do auta a zamierili sme späť na zrub, kam sme dorazili približne o 16.30 hod. Milovi sa, žiaľ, veľmi neprilepšilo, a tak zostal oddychovať na izbe, zatiaľ čo my sme sa pustili do príprav na večerné grilovanie.
Na gril putovali klobásky, špekáčiky, slanina, mäso aj zelenina. Maťo s Vladom sprevádzkovali gril a pustili sa do práce. Otvorilo sa vínko aj domáca hruškovica a pri veselom rozhovore a rôznych hrách sa postupne ugrilovali všetky pripravené dobroty. Jedlo sa, pilo a zabávalo. Samozrejme, nechýbali ani Osadníci, pri ktorých si sily zmerali najmä Vlado s Matúškom. Miško medzitým pripravil rodičom chvíle strachu, keď si nešťastne vyvrtol členok, ktorý v priebehu niekoľkých minút opuchol. Priložili sme mu chladivé obklady a dúfali, že ráno bude lepšie a bude môcť chodiť. Aj napriek týmto menším komplikáciám nám čas ubehol neuveriteľne rýchlo. Okolo polnoci nastal čas zaliezť do postelí a dopriať si zaslúžený oddych po aktívne strávenom dni. Na druhý deň nás čakalo odovzdanie zrubu a návrat do Bratislavy.
V nedeľu sme postupne povyliezali z postelí, naraňajkovali sa a pustili do upratovania. Zrub sme dali do poriadku pomerne rýchlo. Majiteľke som poslala správu a tá nám dovolila odísť s tým, že zrub skontroluje neskôr. Nemuseli sme teda čakať a mohli sme vyraziť za ďalšími dobrodružstvami. V pláne sme mali Slovenské národné múzeum a Múzeum slovenskej dediny. Do SNM sa rozhodli ísť aj Milovci, keďže Milo sa cítil o niečo lepšie a aj Nikitkin členok vyzeral, že návštevu zvládne. Rovnako aj Miško s opuchnutým členkom vyzeral, že návšteva múzea mu neublíži.
Do múzea sme dorazili krátko po otvorení. Práve tam prebiehali tri výstavy: Karol Plicka, Od kamennej doby až po bronzovú a Ľubica Poncik. Viacerých z nás najviac zaujala výstava Karola Plicku. Človek si až kladie otázku, prečo sa o nej hovorí tak málo. Po prehliadke múzea sme s niektorými už rozlúčili. Vlado s Quidom zamierili priamo do Bratislavy za povinnosťami a Milovci ešte ostali v múzeu, aby ho preskúmali čo najdôkladnejšie. My s Bohušovcami sme sa rozhodli využiť krásne jesenné počasie a navštíviť ešte Múzeum slovenskej dediny. A urobili sme dobre!
Počasie bolo príjemné a v skanzene sme navyše mohli sledovať, ako sa divadelníci pripravujú na popoludňajšie vystúpenie. Bolo to zaujímavé a poučné. Potom sme sa presúvali z jedného regiónu do druhého a obdivovali domy roľníkov, statkárov aj obchodníkov z rôznych období. Škoda len, že väčšina domov bola zatvorená a sprístupnených ich bolo iba niekoľko. Viac sa dá vidieť pri prehliadke so sprievodcom. Aj tak sme si však odniesli pekný zážitok a opäť sa pokochali pohľadmi na tradičné drevenice. Na záver sme ešte našli kešku a zamierili na parkovisko. Chodník k nemu by si, mimochodom, tiež zaslúžil trochu pozornosti a úpravy.
Keďže sa začali ozývať žalúdky a pred cestou domov si žiadali niečo poriadne pod zub, zastavili sme sa v kolibe Lubenná. Príjemne nás prekvapili halušky s kozím syrom aj baraní perkelt. Po dobrom obede sme sa rozlúčili aj s Bohušovcami a popriali si šťastnú cestu domov.
Resumé: Po veľmi dlhom čase sme si užili spoločný víkend tak ako za starých čias – tentoraz už aj s našimi ratolesťami. A musím povedať, že to stálo za to! Prialo nám jesenné počasie, nechýbala dobrá nálada, smiech ani kopec nových zážitkov. Od pátrania po hroboch významných osobností cez turistické výstupy a čučoriedkové hody až po večerné grilovanie a Osadníkov. Užili sme si naozaj pestrý víkend. Verím, že všetci zúčastnení sa vracali domov s podobnými pocitmi – príjemne unavení, plní zážitkov a nabití novou energiou. A možno sme si popri tom pripomenuli aj to, že na spoločné dobrodružstvá nikdy nie je neskoro. Veď kto vie, kedy sa znovu vyberieme na cestu a či nás nabudúce neprivítajú aj tie medvede!