- dátum konania akcie: 4.1.2014
-
veliteľ a autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Vlado, Nika, Zuzana, Milo, Hela, Vanda, Kamila, výl. Sofinka a Nikitka
Sánkovačka (1. deň): Ani sme sa nenazdali a ďalší rok máme za sebou. S Novým rokom sa ukončilo aj ďalšie vianočné obdobie, na ktoré sa rok čo rok tešíme. Ja som sa rozhodol ešte na chvíľu ten čas predĺžiť a pozval som výletníkov na expedíciu Snowflakes. Miesto konania som vybral Oravu – dedinku Zuberec, ktorá by mohla disponovať aj snehovými podmienkami. Prečo by mohla? No, tohtoročná zima snehu veľmi nepraje a zo snehovej kalamity, ktorá bola v novembri sa už značná časť snehu roztopila. Vo vyšších polohách ešte čo-to ostalo ale pri týchto plusových teplotách je to veľmi málo. Sám som zvedavý koľko cm snehu bude k dispozícii pre našu sánkovačku.
Na expedíciu sme vyrazili v sobotu ráno v troch autách. S Fiestíkom cesty Slovenska brázdili Milo, Hela a Nikitka. Čierny Blesk prevážal mňa, Niku, Sofinku a Zuzku. Posledné auto Kedy? vyrazilo z Bratislavy s Vladom, Kamilou a Vandou. Ubytovanie bolo dohodnuté na súkromí v príjemnom prostredí rodinného domu. Tam sme sa mali stretnúť presne na obed t.j. o 12:00 hod.. Naša posádka dorazila ako prvá pár minút pred dvanástou. Toto prvenstvo sme využili a poprosili domáceho o sprístupnenie ubytovania. Pán domáci bol veľmi milý a ochotný. Okrem iného nám stihol aj porozprávať o okolí. Krátko na to dorazili Fiestíkovci. Ani nevystupovali z auta, nakoľko po krátkom zvítaní sme usúdili, že potrebujeme zaplniť prázdne žalúdky. Využili sme ešte prítomnosť domáceho pána a požiadali ho o nejaké tipy dobrých stravovacích zariadení. Z ponuky sme si vybrali kolibu umiestnenú priamo v Zuberci.
Na prvý pohľad koliba vyzerala útulne, taká rodinného typu. Aj zvnútra tak na nás pôsobila. Neodolali sme miestnym špecialitám a na našej objednávke prevládali pirohy a halušky. Musím povedať, že sme si veľmi pochutili. Ja osobne som po dlhšom čase konečne konzumoval pirohy, ktoré za to stáli a navyše boli ozaj domáce. Až mi bolo ľúto, keď z taniera zmizol aj posledný kúsok. Po vyprázdnení tanierov sme vyrovnali účet a vrátili sa späť na ubytovanie. Cestou sme ešte preverili lokalizáciu posledného motorového vozidla Kedy? a neustále kládli otázku: „Kedy už dorazíte?“ Na základe ich odpovede ostáva toto vozidlo v očakávaní. Využili sme teda čas čakania a napätia na zloženie batohov a zabývanie sa. Konečne po vyše dvoch hodinách po termíne stretnutia dorazilo aj dlho očakávané posledné vozidlo. Postupne z neho vyliezli Vanda, Kamila a Vlado. Keď už sme boli konečne všetci, dohodli sme sa na ďalšom programe. My najedení a oddýchnutí z cesty sme sa nahodili do snežných outfitoch a vyrazili na neďaleký svah, na ktorom sa trblietal aký-taký sneh. Oneskorenci sa rozhodli pre stravovanie v neďalekom penzióne.
Autami sme sa presunuli na parkovisko pod svahom, kde po vystúpení nás privítalo blato. Prebrodili sme sa a rozhliadli, na ktorom kúsku svahu by sa dalo aspoň ako-tak sánkovať. Na hlavnom lyžiarskom svahu bolo zopár lyžiarov a hneď vedľa bol kúsok zeme posypaný snehom. Vytiahli sme hore sane, klzáky a pustili sa do sánkovania. Nika, Zuzka a Milo zaujali VIP miesta fotografov a snažili sa zachytiť čo možno najvernejší obraz pravej sánkovačky. Sofinka s Nikitkou si naplno vychutnávali tieto vzácne chvíle a spúšťali sa z kopca jedna radosť. My dospelí sme sa samozrejme k nim pridali. Celkom dobre nám to šlo, aj keď sme museli dávať obrovský pozor na to, aby nás to nevyhodilo niekam mimo dráhu. Tam to až také biele nebolo, skôr to vyzeralo akoby sa tam prehnalo stádo divých prasiat a poriadne to blato rozrylo.
V ošiali toľkej radosti sme si ani neuvedomili, že svah pre lyžiarov už zatvorili a na kopec už sadá šero. Až pripomienky fotografov na zlé svetlo nás vrátilo do reality. Museli sme zbaliť snehové náradie a pomaličky sa presunúť zase späť do izieb. Cestou sme sa minuli s posádkou vozidla Kedy?, ktorá sa po naplnení žalúdkov rozhodla pre sánkovačku. Pomocou mobilného spojenie sme im podali správu, že svah je už zatvorený a bude lepšie, keď sa stretneme na izbách. A tak sa aj stalo a opäť sme všetci spolu zasadli okolo jedného stola. Deti sa pomaly odobrali k nočnému spánku a nám sa naskytol priestor pre „dospelácke“ hry. Najskôr to rozbalili ženy s detskou variantou spoločenskej hry „Osadníci“ a po nejakých 3-4 kolách sme pokračovali „Česko-slovenským filmom“ v podobe pantomímy, kreslenia či opisného hovorenia. K rozpusteniu všetkých hráčov došlo po polnoci, kedy sme už naozaj pociťovali veľmi nízky pokles myslenia a radšej sme zvolili zdraviu prospešný spánok.
História Oravy (2. deň): Ráno už štandardne medzi prvými zobudencami boli deti. Kým sme my ostatní povyliezali, oni sa stihli naraňajkovať a popozerať ranné rozprávky. Keď už sme raňajky zvládli aj my dospeláci, dohodli sme sa na dnešnom programe a pomaly sa začali chystať, aby sme všetko postíhali.
Ako prvé bola na programe návšteva Múzea Oravskej dediny, ktoré je umiestnené v prírodnom prostredí podhoria Roháče. Po zaplatení vstupného sme v tejto „dedine“ našli viac ako 50 stavieb ľudovej architektúry. Okrem toho sme tu videli aj mlyn na vodný pohon, olejáreň, hrnčiarsku pec. Nad „dedinkou“ sa týči drevený gotický kostol zo začiatku 15. storočia, ktorý je ozajstným klenotom múzea. Zariadenie domov umožnilo nielen nám ale aj ostatným návštevníkom predstaviť si život a prácu Oravcov v minulosti. Počasie bolo príjemné, a tak sme si prehliadku múzea mohli dosýta vychutnať. Napokon sme tu strávili niečo vyše troch hodín, keď hlad nás prinútili opustiť toto miesto. Skôr ako sme sa presunuli späť do Zuberca, neodolali sme a pobrali sa skontrolovať svah Roháče – Spálená, o ktorom miestny tvrdia, že keď inde na Slovensku nieto snehu, tak tu je aspoň 40 cm. Po našej námatkovej kontrole s týmto tvrdením, žiaľ, súhlasiť nemôžem. Tak ako všade inde, aj tu to vyzeralo akoby Perinbaba zmenila povolanie a sypala na nás blato. Radšej sme to otočili a zamerali sa na obed v Zuberci.
Po príchode do dediny sme zakotvili v ďalšej odporúčanej kolibe. Podľa počtu zaparkovaných vozidiel sa zdala byť obľúbená. Našťastie vo vnútri sme našli dostatočne veľký a hlavne voľný stôl. Samotné jedlo však nesplnilo naše očakávania ako to včerajšie, ale aspoň zahnalo najväčší hlad. Po najedení a krátkom oddychu sme pokračovali v plnení plánu.
Naším ďalším cieľom bola Františkova huta. Technická pamiatka, ruina továrenskej haly železiarne z roku 1836. Zachovaná je len klasicistická fasáda, obvodové múry, vysoká pec, prívodný a odpadový kanál. Autá sme zaparkovali priamo pred hutou, urobili krátku prehliadku. Nikitka so Sofinkou namiesto kladenia obdivu tomuto „skvostu“ venovali svoj čas zbieraniu drobných kvietkov. No áno, jeden by sa mohol čudovať, ale je to tak. Uprostred zimy, kedy by sme očakávali silné mrazy, deti zbierajú kvetiny. Pomaly však nastal čas opustiť aj toto miesto a tu sme sa už rozdelili do dvoch skupín. Skupina v zložení Hela, Milo, Nikitka sa od nás odpojili a nabrali smer Námestovo. Zvyšná časť pokračovala smerom na Oravský hrad a jeho prehliadku.
Posádka môjho vozidla sa tiež musela pod Oravským hradom rozdeliť, nakoľko Sofinka cestou zaspala a Nika s ňou ostala v aute. Ja so Zuzkou som počkal na Vladovu posádku a spoločne sa presunuli na hrad. Prehliadku sme stihli akurát, ale bohužiaľ do hornej časti hradu sa nám dostať nepodarilo, nakoľko v zimnom období je neprístupný. Po skončení prehliadky nás už pred hradnou bránou čakala oddýchnutá Sofinka s Nikou. Odtiaľ sme spoločne urobili prestávku v pivovare Kastelán pre doplnenie zásob k večerným hrám. Po tomto akte sme sa opäť rozdelili do svojich vozidiel a pobrali sa na cestu späť. Vlado nabral priamy kurz Zuberec a ja so svojou posádkou smer Dolný Kubín kvôli doplneniu potravinových zásob. V podvečerných hodinách sme sa už všetci stretli na ubytovaní.
Večer už prebiehal veľmi podobne ako ten včerajší. Deti sa ešte dosýta vybláznili, neskôr to vzdali a zaparkovali nad tabletom a rozprávkami. Keď už bol najvyšší čas pobrali sa do svojich postelí a zaspali zaslúženým spánkom. Potom sme už my mohli rozbehnúť svoje aktivity a po detských osadníkoch sme sa opäť bavili česko-slovenským filmom. Tentokrát došlo k prerozdeleniu dvojíc oproti včerajšku, čo prinieslo aj zaujímavé ukážky pantomímy napr. u Vandy. Keď už bolo všetko zjedené a vypité, pomaly sme to zabalili a presunuli sa pod periny.
Jánošík (3. deň): Dnešné ráno prebehlo bez komplikácií. Každý vedel čo má robiť a postupne sme vyliezali z postelí, zhltli raňajky a pobalili veci. Ešte posledná kontrola či sme nič nenechali a mohlo sa vyraziť na cestu domov. Skôr ako sa tak stalo, mali sme ešte jednu zastávku. Pred samotným opustením nášho dočasného bývania sme sa stihli rozlúčiť aj s domácim pánom. Potom už nebránilo tomu, aby sme sa presúvali bližšie k Bratislave.
Dnešnou a zároveň aj poslednou zastávkou bola Terchová s miestnym rodákom, „zbojníckym kapitánom hôrnych chlapcov“, Jurajom Jánošíkom. Do Terchovej sme dorazili všetci naraz. Najskôr sme však museli načerpať sily, aby sme stretnutie s Jánošíkom zvládli. Vybrali sme si miestny pivovar „Vŕšky“, kde sme si ozaj pochutili. Pivovar nás zaujal preto, lebo ide o prvý horský pivovar na Slovensku, v ktorom sa používa ojedinelá špičková česká technológia pivovaru. Kuchyňa pivovaru bola zaujímavá a celkom slušne nás zasýtila. Vyrovnali sme účet a presunuli sa na parkovisko pod monumentálnym pamätníkom. Keď si myslíte, že ide o sochu Juraja Jánošíka, tak si myslíte správne. Socha tohto pána v Terchovej je vyhotovená z ušľachtilého oceľového plechu a meria 7,5 metra. Autorom je akademický sochár Ján Kulich a bola odhalená pri príležitosti 300. výročia Jánošíkovho narodenia v roku 1988.
Cesta nahor vedie dláždeným chodníčkom, ktorý bol v tomto čase ani nie tak namrznutý ako zablatený. Neodradilo nás to a hore sme sa vydriapali, aj keby sme mali prísť o čisté šatstvo. Podarilo sa a všetci účastníci tejto expedície si mohli vychutnať nádherný výhľad do okolia. Nejakú chvíľu sme sa nechali unášať príjemnou atmosférou ale potom nadišiel čas nabrať odvahu a vrátiť sa späť na parkovisko. To už bol iný adrenalín. Chvalabohu sme to všetci zvládli a obišlo sa to bez nehody, takže do áut sme nasadali relatívne čistý. Po zoskupení na parkovisku sme sa všetci rozlúčili, popriali si šťastnú cestu domov a postupne opustili Terchovú.
Resumé: Aj napriek tomu, že tohtoročný Snowflakes bol viac bez snehu ako so snehom, som s expedíciou spokojní. Našťastie sa nám podarilo nájsť kúsok snehovej pokrývky, ktorú sme aj patrične využili a tiež sa oboznámili s históriou Oravy. Účastníci boli disciplinovaní až na počiatočné 2-hodinové meškanie posádky Kedy?. Stanovený plán bol splnený, a tak môžem skutočne konštatovať, že expedícia sa z každého pohľadu vydarila.