- dátum konania akcie: 21.6.2026
-
autor zápisnice: Nikitka
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Nika, Bohuš, Hela, Milo, Penďo, Sofinka, Matúško, výletníča Alenka, Rasťo, Quido, dobr. Sofia, Ivana, JP, Julka, Vilko, Hanka, Tomáško a dve korytnačky
Prvý dohodnutý termín tohtoročného Scotta nám prekazil dážď, takže, keď sme sa zobudili do jedného z najhorúcejších dní leta, nikto si nedovolil protestovať proti tomu, čo si pre nás tento deň pripravil. Keď sme s rodičmi dorazili na miesto stretnutia, tradične pri konečnej zastávke, zistili sme, že časy, kedy sme prichádzali prví sú už dávno preč. Na mieste už stáli Bohuš a Penďo so Sofiou a Rastíkom, zahĺbení do akejsi debaty. Postupne sa pripojili ďalší a pomaly sme vyrazili smerom do zóny.
Keď sme vyšli z lesa, zložili sme sa v najbližšom tieni. Ten poskytovala skupinka stromov napravo od cesty, ktorú sme po predošlé roky vždy obišli. Naše obvyklé miesto na kopci nás však nelákalo, pretože bolo priamo pod slnkom bez možnosti úkrytu. Nemali sme vymyslené, kam pôjdeme, preto sme sa rozhodli počkať, kým budeme všetci. Korytnačky sme vypustili a deti sa rozpŕchli otestovať všetky tri hojdačky, ktoré sa v okolí nachádzali. Na príchod poslednej skupinky sme nečakali dlho, ledva sme si stihli sadnúť. Takto v kompletnej zostave sme mali pokračovať ďalej ale po stručnej porade však bolo rozhodnuté, že zostaneme tam.
Nasledovalo rozloženie diek a zavesenie vlajky na konár, ktoré prebehlo veľmi riskantným manévrom Sofinky, ktorý by len tak niekto nezopakoval. Prečítanie výročnej správy prinieslo úspešné ukončenie sezóny, aj keď tak nastalo až po hlasovaní. Tento rok sa Rastík stal z výletníčaťa vojakom.
Tohtoročný Scott prebehol bez zakladania ohňa kvôli pretrvávajúcemu zákazu, no dovolím si tvrdiť, že v takom teple nikomu ani nechýbal. Stravy sme mali dostatok a niektorí zúčastnení sa veľmi kreatívne vynašli, napríklad JP a Ivana, ktorí na mieste pripravili čerstvú kávu a ponúkli ju ostatným. Aj v takom teple som ju ocenila, a vypýtala som si viac. Obávam sa teda, že po tomto počine mi už nikto neuverí, že nie som kávičkár.
Tí dobrodružnejší z nás (Vaclo, Quido, ja, Sofinka, Alenka, Julka a Hanka) sa odlúčili od zvyšku piknikujúcich a vybrali sa do lesa, smer bunkre. Dospelí a ostatné deti ostali na mieste, zatiaľ čo my sme prešli prvý bunker so zrúteným stropom a stručne si zopakovali ich históriu. Druhý bunker už bol prístupnejší, a do toho sa zopár odvážlivcov odvážilo aj vstúpiť. Nedalo sa však dostať ďaleko, a tak sme sa pobrali ďalej, k tretiemu bunkru. Aj keď preliezanie cez úzky otvor, ktorý ostal z východu doňho bolo výzvou, sme sa ja, Vaclo, Sofinka a Alenka rozhodli pozrieť dnu. Desivú atmosféru, okrem tmy, spôsobovali aj zhrdzavené stojany na svetlá po stenách, či záhadná plťka z pozväzovaných kmeňov stromov. Skúmaním bunkra sme aj preto strávili niekoľko minút, príjemných najmä vďaka chladného vlhkého vzduchu vnútri, ktorí nám ostatní mohli iba závidieť. Aj napriek zúfalému plánu stráviť v bunkri zvyšok neúprosných teplôt tohto leta sme sa vybrali späť k ostatným, aby sme si užili posledné minúty pikniku a skupinovú fotku.
Domov sme sa vybrali niečo po piatej hodine večernej, a dobre sme urobili. Približne o hodinu totiž väčšinu Bratislavy postihla extrémna búrka. Aj keby určite bol nezabudnuteľný zážitok zastihnúť takú búrku v teréne, verím, že všetkým zúčastneným skôr prišlo vhod tento zjav sledovať z bezpečia domovov a aspoň trochu si ho tak vychutnať.
Resumé: Aj napriek extrémnym teplotám blížiacim sa k štyridsiatim stupňom, sme si všetci akciu užili a vrátili sme sa v plnom počte, aj keď s korytnačkami a ich dobrodružnou povahou to v niektorých momentoch nevyzeralo veľmi nádejne.