- dátum konania akcie: 1.5.2024
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Zuzka, Bohuš, Sofinka, Matúško, výletníča Alenka, Quido a Miško
Začiatok mája sa ukazoval ako veľmi príjemný deň a navyše prvý deň v máji sa oslavuje ako sviatok práce. Navrhla som preto výletníkom, aby sme tento deň oslávili túrou na druhý najvyšší kopec Malých Karpát, na kopec Vysoká. Našlo sa zopár odvážlivcov opätovne zdolať tento kopec, a tak sa akcia mohla v rámci VVV konať.
Stretnutie som dala na 9:30 hod. v obci Kuchyňa. Počasie od rána bolo slnečné, jedine pri príchode do obce sa mi zdalo, že fúka silnejší vietor ako by mal. Ale nakoniec sa ukázalo, že vietor prekážkou nebol. Do obce sme dorazili ako prvý s miernym časovým predstihom. Preto sme išli na prieskum do neďalekej oblasti Vývrat, odkiaľ bol pre nás najlepší začiatok pre našu dnešnú túru. Avšak podľa dostupných informácií bol tam problém s parkovaním, keďže majitelia domov v tejto oblasti veľmi nadšení turistami nie sú. V tejto oblasti dominujú aj značky „Zákaz státia“ či „Zákaz parkovania“. Po príchode do Vývrate sme zistili, že nebudeme jediní, kto si toto miesto vybral za svoj východzí bod. Na mieste už bolo zaparkovaných zopár áut, tak sme sa rozhodli, že to skúsime aj my. Zaparkovali sme a ja som telefonicky kontaktovala Vlada aj Zuzku. Oboch som navigovala, kam majú prísť. Obaja našťastie už boli v Kuchyni a tak do Vývrate dorazili do 10 minút. Mohli sme vyraziť. Všetci boli vyzbrojení chuťou túto túru zvládnuť bez ujmy na zdraví. Najprv sme kráčali po asfaltovej ceste okolo luxusne vystavanej vily schovanou za obrovským kamenným múrom a samozrejme dobre stráženej kamerami na všetkých možných stranách. Za touto vilou sme odbočili doprava na modrú značku a vnorili sa do lesa. Stúpanie bolo najskôr primerané a všetci sme to hravo zvládali. Deti mali priestor na hľadanie rôznych palíc v tvare pušky alebo praku. To bolo hlavne doménou Miška a ostatní sa k nemu pridali. Vôbec neriešili, či stúpajú do kopca alebo idú z kopca. Jednoducho kráčali, bojovali a takisto aj hľadali chobotnicu lesnú modrej farby. Postupne ako stúpanie pribúdalo sa aj naša skupina rozčlenila. Vpredu pod mojím vedením neochvejne kráčala mládežnícka skupina v zložení Sofi, Matúško, Alenka a Miško. V strednej časti stúpala Zuzka a za ňou Maťo, Bohuš, Vlado a Quido.
S deťmi sa kráčalo dobre, boli plní energie a chuti vyjsť až na samotný vrchol. Miška hlavne zaujímal kríž, ktorý sa tam mal nachádzať. Po prvom náročnejšom stúpaní sme vyšli na prvú čistinku, odkiaľ bol nádherný výhľad do okolia. Trošku nám to znepríjemňoval vietor, ktorému sa podarilo Alenke odfúknuť čapicu. Chvíľu sme ju naháňali ale podarilo sa ju zachrániť. Poriadne sme ju na Alenkinej hlave upevnili a pokračovali ďalej, pretože pred nami bola najnáročnejšia časť cesty. Trošku nám to sťažoval poľovnícky pes jedného turistu, ktorý tam voľne pobehoval. Až keď takmer zrámoval deti, konečne si to majiteľ uvedomil a psa dal na vôdzku. Po tomto zážitku sme už neochvejne stúpali nahor. Miško získal aj ocenenie od iného turistu v podobe musli tyčinky a takisto aj vyhlásenia, citujem: „Si najväčší frajer na tomto kopci.“ To nás posilnilo a stúpanie po hrebeni už išlo ľavou zadnou.
Vysokú sme z našej skupiny zvládli ako prvý. Miško konečne zbadal dlho očakávaný kríž. To bolo radosti. Decká som odfotila a poslala motivačné fotky dolným skupinám. Potom sme sa zapísali do výškovej knihy, rozložili na skalách, otvorili zásoby jedla a pitia a čakali, kým dorazia ostatní.
Najprv sme zbadali Maťa, ktorý nám na znak videnia zakýval. Prišiel k nám, usadil sa a my sme začali vyzvedať, kde sú ostatní. Oboznámil nás s tým, že Zuzka s Bohušom každú chvíľu dorazia ale otázny bol Vlado s Quidom, keďže po ceste stretli malokarpatského medveďa. Či prežili sa čochvíľa dozvieme.
Maťo mal pravdu, kým nás stihol oboznámiť so stavom ostatných členov, vynorila sa Zuzka s Bohušom. Na ich tvárach sa zračila obrovská radosť, že dorazili do cieľa. Chýbal nám už len Vlado a Quido. Dúfali sme, že ten medveď ich nechal na pokoji. Našťastie nechal, netrvalo dlho a vynorili sa ja oni. Spadol mi veľký kameň zo srdca a bola som naozaj rada, že to dali a nevzdali to. Zároveň ma tešilo aj to, že celé sa nám to podarilo zvládnuť ešte pred dvanástou hodinou.
Takto spokojní s výkonom sme pootvárali aj zvyšné batohy s jedlom a švédske stoly pokračovali. Kým mužská časť debatovala o rôznych lesných úskaliach, ja so Zuzkou a deťmi sme išli odloviť kešku. Úspešne sa nám podarilo vylúštiť rébus, pomocou ktorého sme určili súradnice kešky. Potom sme ju našli veľmi rýchlo. Na záver sme sa ešte pokochali nádherným výhľadom do okolia. A bol naozaj nádherný.
Po výdatnom hodinovom oddychu plného jedla a výhľadov sme urobili ešte pár záberov šťastných výletníkov pri vrcholovom bode a samozrejme aj pri kríži. Veď čo by to bol za výstup, keby nebolo dôkazov? Nesmiem zabudnúť spomenúť aj fakt, že Vlado bol dokonale pripravený a z batohu vytiahol našu výletnícku vlajku. Po fotení nastal čas na zostup, ktorý bol pre niektorých náročnejší ako samotný výstup. Predsa len je to väčšia záťaž na kolená. Išli sme však tak, aby sme dodržali pravidlo „pomaly ďalej zájdeš“. Pri ceste nadol sme sa však už držali pokope. Mali sme v pláne odloviť ešte tri kešky, a tak sme poctivo sledovali mapu a vzdialenosť. Pri prvej zostupovej keške sme to trošku neustrážili a museli sme sa pár metrov vrátiť späť. Išla som ja, Zuzka a deti. Kešku sme našli pomerne rýchlo a vrátili sa späť tam, kde sme nechali Maťa s Bohušom. Aké bolo naše prekvapenie, keď nás informovali, že sme mohli mať na večeru mufloní guláš. Dvaja muflóni, ktorých videli by bohato stačili. Avšak ani jeden z nich nenašiel v sebe dosť sily na to, aby aspoň jedného odlovil. Keďže muflónov už vidieť nebolo, pokračovali sme ďalej. Dorazili sme na miesto ďalšej kešky. Tiež sa našla pomerne rýchlo. Kým sa hľadala, Vlado využil čas na oddych a krátku rehabilitáciu boľavého členka.
Po krátkej prestávke sme pokračovali v zostupe a tešili sa na poslednú kešku, ktorá bola vo výške cca 3 metre. Tu predviedla svoje lezecké schopnosti Sofi, ktorá úspešne s Maťovou pomocou kešku odlovila. Všetko sme poctivo zdokumentovali a zapísali. Po tomto úspechu už náš zostup nebol ničím a nikým rušený. Kochali sme sa okolím, viedli rozhovory a ani sme sa nenazdali a ocitli sa pred luxusnou vilou za veľkým kamenným múrom. Nedá mi neodpustiť si poznámku: „Už len ten plot musel stáť majland.“ Krátke pokrútenie hlavami a rezko kráčame k autám. Našli sme ich tak, ako sme ich opustili. Skontrolovala som čas, za aký sme celé toto zvládli. Hodinky ukazovali 14:23 hod.. To bolo moje ďalšie dnešné prekvapenie, pretože to bolo o hodinu skôr ako som plánovala. Všetci sme boli na seba hrdí a spokojní so svojím výkonom. S týmto dobrým pocitom sme sa rozlúčili a vyrazili späť do svojich domovov.
Resumé: Akciu hodnotím ako veľmi vydarenú. Po veľmi dlhom čase sa nám podarilo zorganizovať akciu, ktorá preverila naše psychické a fyzické schopnosti. Musím pochváliť všetkých zúčastnených za ich nasadenie a hlavne chuť zdolať na pohľad nezdolateľné.