Vandrovní Vákuovaní Výletníci

"mladý duch nie je otázkou chronologického veku"

Vandrovní Vákuovaní Výletníci - "mladý duch nie je otázkou chronologického veku"

Sopečné vodopády

  • dátum konania akcie: 20.8.2015
  • autor zápisnice: Bohuš
  • účastníci akcie: Maťo, Milo, Hela, Nika, Zuzana, výl. Sofinka a Matúško

Zvolen (1. deň): Vzhľadom na to, že tento rok je akcií VVV žalostne málo, odhodlal som sa urobiť expedíciu. Voľba padla na lokalitu Zvolen. Dobre ju poznáme, ale je tu ešte veľa zaujímavostí, ktoré sme nevideli. Po celkom náročnej dohode o termíne akcie, sa nám nakoniec podarilo vybrať len jeden, kedy sa mohli relatívne všetci členovia VVV zúčastniť. Výpravu za dobrodružstvami začala prvá posádka Fiestíka a to v zložení: Milo, Hela, Zuzka a Bohuš. Stretnutie, nalodenie prebehlo v poriadku a pred obedom sme vyrazili smer Zvolen. Samotná cesta prebiehala bez problémov. Kochali sme sa krajinou. Z auta sme obzreli zopár hradov, ktoré by mohli byť cieľom iných našich akcií. Cestou nám však začali aj muzikanti v bruchu vyhrávať, takže výber jednohlasne padol na motorest Stráže nad Zvolenom. Počas obeda sa s nami telefonicky spojila druhá časť našej výpravy. Maťo s rodinou. Po krátkom rozhovore sme sa dozvedeli, že sa k nám pripoja v sobotu ráno.

Po dobrom obede sme zamierili na chatu, ktorá mala byť naším dočasným útočiskom. Chata sa nachádza v rekreačnej oblasti Zvolen – Môťová a cestou tam sme otestovali motokrosovú cestu, ktorú nám vyjazdili lesné ťahače zvážajú drevo. Po tretej, štvrtej jazde sa Milo na tejto ceste naučil jazdiť ako profík. My sme len matne tušili, že sa hrá na traktoristu.

Chata stála tam, kde mala. Tak sme ju otvorili, vyvetrali a vylodili sa. Trošku sme pomeditovali a poďho zas do Zvolena. Išli sme kuknúť čo je nové v meste a vylúpiť nejaký ten supermarket. V meste sme zaparkovali pri nákupnom centre Európa. Naše kroky odtiaľ viedli do pešej zóny v centre mesta. Postupne sme pozreli čo nového pribudlo od našej poslednej návštevy. Pozreli si športovo – oddychovú zónu pre deti a rodiny a zrazu … Naďabili sme na vystavené lietadlo Mig 21, ktoré bolo upútavkou na budúco-týždňové letecké dni v Sliači. Zablúdili sme aj do Zvolenského zámku ale urobili sme iba zopár fotiek z nádvoria. Keďže časť hradu bola pre rekonštrukciu zatvorená, pobrali sme sa späť do mesta. Dali sme malú zastávku v cukrárni a poďho kúpiť niečo pod zub do obchodu. Keďže nákupom sme sa veľmi nezdržali, urobili sme ešte prestávku v rekreačnom stredisku Orlík na doplnenie tekutín. Muži si dali pivko a ženy alkoholickú limonádu. Keďže sa už zmrákalo a bolo aj dosť zima, pomaličky sme zahájili presun na chatu. Tu sme zakúrili v krbe a navečerali sa. Potom na rad prišiel demižónik so slivovičkou (podotýkam handmade). Nuž a potom sme začali spriadať plány na ďalší deň až kým sme nezaspali.

 

Údolie rieky Slatinka (2. deň): Slivovička bola dobrá. Nikoho ráno hlava nebolela aj sme všetci videli. Tak po klasickom rannom ošívaní a raňajkovaní sme sa rozhodli. Urobíme si peší výlet po náučnom chodníku Údolím rieky Slatinka. Malé info o cieli našej vychádzky:

Údolie rieky Slatiny na úseku medzi Zvolenskou Slatinou a vodnou nádržou Môťová je jedným z posledných zachovalých stredohorských údolí s meandrujúcou riekou v strednej Európe. Jeho najväčšou hodnotou je rozmanitosť prírodne cenných a pritom ľudskou činnosťou málo narušených biotopov. Bolo tu zistených 552 druhov vyšších rastlín, vrátane 9 ohrozených a 15 potenciálne ohrozených, zahrnutých v Červenom zozname Slovenskej republiky. Celé údolie predstavuje zachovalý biotop aj pre vtáctvo, najmä pre druhy viazané na pobrežnú vegetáciu. Zo 123 zistených druhov vtákov je 97 chránených. Údolie rieky Slatiny tvorí zachovalý komplex rôznych biotopov, z ktorých majú celoslovenský význam najmä lokality Krpele, Veľká zákruta, Ľubica – Prosisko a Sitárka. Náučný chodník Vás prevedie časťou údolia od vodnej nádrže Môťová, kam ústi rieka Slatina, po dedinu Slatinka a späť. Jednotlivé stanovištia sú označené tabuľkami na dobre viditeľnom mieste.

Toľko teda informácie a poďme na výlet. Začali sme napojením sa na chodník, čo vedie pri našej chate. Ako prvé sme objavili stanovište 6 – lesná vegetácia. Postupovali sme neohrozene lesom a ani ceduľka o možnom stretnutí s medveďom nás neodradila. Dve pasúce kozy sa chceli k nám pridať, ale majiteľ bol proti. Dievčatá fotili a chlapská časť sa vykecávala. Postupne sme sa prepracovali do dedinky Slatinka. Tu pre nás Zuzka pripravila hľadanie kešky. A že to teda nebola žiadna sranda, to Vám poviem. Najskôr sme sa štverali na kopec ponad dedinu. Potom v takom húští čo škrabalo a pichalo sme hľadali kešku. Dievčatá boli nakoniec šikovné a našli ju. Bola taká army maskovaná a bola zaslúžene odlovená. Veď sme mali aj ručičky a nožičky poriadne doškriabané.

Po tomto úlovku sme sa hľadať stanovište 5. Bola ním dedinka Slatinka. Dedinku sme našli a aj pozreli. Pokračujeme hľadaním stanovišťa 4. Tu sme sa aj stratili a potom zas našli, ale 4ky nebolo. Malo to byť, že rieka Slatina. Išli sme síce stále popri nej, ale ceduľka nikde. V lese nad riekou sme síce medveďa nenašli, ale Helu a aj ostatných vystrašila srnka. Najprv sa tá potvora tvárila, že tam nie je a snažila sa aj splynúť s okolím. Ale keď nás zbadala resp. Helu … juj ako rýchlo utekala … myslím tým, že tá srnka utekala. Zato Hela mala z toho plné gate. Popritom sme minuli stanovište 3 – Veľká zákruta a pokračovali ďalej lesom po turistickej cestičke až sme došli na lúku pri rieke. Tu sme pozreli stanovište 2 – Brehové porasty.

Konečne prišiel čas na prestávku pri vode a trochou sme relaxovali. Dievčatá vo vode našli rakov, tak ich fotili ako o život a Milo zas kúpal paradajky. Po načerpaní energie sme obsadili malý most cez rieku. Urobili zopár fotiek a cez lúku sa pobrali konečne k stanovišťu 1 – Krpele. Tu sme urobili spoločné fotky a pozreli čo sme absolvovali. Zhodli sme sa, že stanovište 7 – Budúcnosť územia už necháme tak a poberiem sa do mesta na obed. Pred odchodom sa nám ozval Vlado, že je na ceste do Zvolena. Dohodli sme sa, že sa stretneme na parkovisku pred obchodným domom Európa. Zhruba za 30 minút sa aj stalo. Opäť voľba padla na centrum mesta s úlohou nájsť informačné centrum, od ktorého sme chceli info, kde sa v meste dá dobre najesť. Po celkom vtipnom hľadaní sa podarilo. Odporúčané reštaurácie sme omrkli a nakoniec sme zvolili úplne inú v samotnom centre a s terasou. Počas obeda sme sa dozvedeli, že Vlado sa akcie nezúčastní. Zvolen iba prechádza a pokračuje na hody do Gajar. Tak sme s ním urobili pár fotiek a zamávali mu na cestu. Na záver sme ešte urobili prehliadku mesta, zastavili sa v obchode, kde sme kúpili všetko potrebné na opekanie.

Cestou na chatu ešte štandardná zastávka v Orlíku na pivo a alkoholickú limču. Podobne ako včera aj dnes sa poriadne zamračilo a ochadilo. Opekanie bolo ohrozené. Ako správne VVV, tak ľahko sa zase nevzdávame. Otvorili sme demižónik, pripravili špekáčiky a opekalo sa v krbe. Išlo nám to tak dobre, že až tri naraz sa tam pomestili. Neskôr sme kecali, pozerali telku a koštovali rôzne alkoholické a nealkoholické nápoje.

 

Vodopád (3. deň): Spalo sa dobre. Ale dnes sme si trošku privstali, lebo dnes sa k nám mal pridať Maťo s rodinou. Spoločne sme mali vyraziť na výlet smer Sopečné vodopády teda (Bystré – Hriňová). Pri časovej rezerve možno aj pozrieť samotnú Poľanu. Čierny blesk došiel viac menej na čas, len šofér sa sťažoval na našu motokrosovú cestu. Vidno, že starne. Za mlada by to dal aj dvakrát. Po celkom pomalom vyšuchtaní sme sa pohli smer Detva. Cesta ubehla rýchlo. Pri hľadaní vodopádov nás síce posádka Čierneho blesku mierne zmiatla odbočením presne opačne, ako bola šípka. Bol to ale taktický zámer, lebo VVV sa vybralo vodopády obsadiť nie zdola, ako bežní turisti, ale opačne zhora. Zaparkovali sme nad vodopádmi. Vystrojili sa na turistiku a poďho dole kopcom k vodopádom.

Vodopád je národná prírodná pamiatka a nachádza na južných svahoch Poľany, asi 8 km severne od Hriňovej. Vodopád je vysoký 23 metrov a patrí medzi najmohutnejšie vodopády na Slovensku.

Cesta vyzerala v pohode, nič náročné až pokiaľ sme nedošli k samotnému vrcholu vodopádov. Tu sme zistili, že by bolo dobré pozrieť sa aj na dno rokliny. Čiže tam, kam voda mizla. A začala sa celkom slušná zábava. Čakalo nás totiž lezenie po železných rebríkoch smerom dole. Najviac sa asi zapotil Maťo s Matúškom na chrbte. Taktiež musím pochváliť Sofinku, že lezenie zvládla na jednotku. Po zídení sme konečne mohli povedať, že sa nám úspešne podarilo obsadiť vodopády. Na naše šťastie vodopády obsahovali málo vody a tak sme vyviazli pomerne suchí. Už štandardne sme nafotili čo sa dalo. Kým ostatní sa venovali pózovaniu fotografoim, ja so Zuzkou sme išli odloviť kešku. Aj sme ju našli v jaskyni, kde bol konečne ten sľubovaný medveď. Teda, aby som bol presný, boli tam hneď dva v podobe ďalšieho keškujúceho páru. Chvíľu sme pokecali, Zuzka im dala drevené zberateľské kolieska a aj pár rád ako keškovať. Aby nám nebolo ľúto, tak sme si zopakovali cestu po rebríkoch hore a šťastne dorazili k autám.

Kým Matúško posedel na nočníku s výhľadom na krajinu a alternatívneho indiána na mongolskom koníku, my ostatní sme venovali chvíľu krátkemu občerstveniu. Keď bolo hotovo, nasadli sme do áut a vyštverali sa k megahotelu Poľana. Tam sme preskúmali okolie a zistili, že hotel má svoju slávu už dávno za sebou a ako ináč, je uzatvorený. Aspoň, že tie kešky sú v okolí. Po odlovení kešky a krátkej rozprave o obede sme sa rozlúčili s tým, že sa vrátime do svojich ubytovacích zariadení a opäť sa stretneme zajtra ráno. Samozrejme najskôr návšteva salaša Detvan. Potom už dnešné definitívne rozlúčenie … alebo žeby nie?

Naša posádka Fiestíka sa ešte rozhodla s plným bruchom pozrieť si Masarykov dvor a ubytovanie posádky Čierneho bleska. Buržuji obsadili totiž hrad Vígľaš. Usadlosť Masarykov dvor sa nachádza neďaleko hradu Vígľaš.

Koncom 14. storočia po vybudovaní Vígľašského zámku bol život na Pstruši úzko spätý práve s ním a jeho panstvom. Rozmach majera a jeho okolia bol ešte výraznejší po roku 1870, kedy sa majiteľom panstva stal Mikuláš Kiss. Došlo k rozšíreniu chovu oviec a dobytka, nakúpili sa najmodernejšie stroje, zaviedol sa vodovod a elektrina a na Pstruši sa vybudoval liehovar a moderné maštale. Prosperujúci majer odkúpil od Kissovcov v roku 1905 poľný maršal Friedrich von Österreich a zaslúžil sa pod jeho ďalší rozvoj, do ktorého možno zahrnúť aj výstavbu budov tak, ako ich poznáme dnes. Pstruša bola prosperujúcim poľnohospodárskym podnikom s výmerou 3 877 ha. Vo dvore, ktorý mohol byť vzorom pre iné bola mliekareň, syráreň, pálenica, vodný mlyn s elektrickou centrálou, moderné dielne a stanica na triedenie a čistenie osiva, pracovalo tu 320 stálych a okolo 200 sezónnych robotníkov, chovali tu okolo 400 jalovíc, 1 700 oviec, 200 svíň, vyše 500 kráv, ktoré denne dávali asi 4 000 litrov mlieka, v liehovare vyrobili cez zimu údajne viac ako 62 000 hl liehu.V období I. Československej republiky sa vedenie štátneho majetku rozhodlo na počesť T.G. Masaryka prvého prezidenta ČSR pomenovať areál ako Masarykov dvor. Tento názov nesie až do dnešných dní.

Toľko z histórie. Čierny blesk sa odpojil a išiel obsadiť neďaleký historický vláčik, ktorý je technickou pamiatkou z roku 1906. Vlak je časťou súpravy úzkokoľajovej železničky, ktorou sa kedysi zvážalo drevo z Kysliniek. Posádka Fiestíka zaparkovala a vydala sa preskúmať už spomínanú usadlosť. Počas prieskumu sme objavili novo zrekonštruovanú reštauráciu/penzión, stajne s koníkmi, jazdiareň, wellnes. Časť budov ešte dorábajú, po dokončení to bude celkom veľký rekreačný areál. V strede bolo umelé jazero s vyhliadkovou vežou. Naše dievčatá na recepcii ukoristili kľúče a vyštverali sme sa hore. Urobili si obhliadku veže, zopár fotiek okolia, no a potom šup do auta a smer hrad Vígľaš.

Počiatky obývania skalného ostrohu nad riekou Slatina môžeme predpokladať už v ranom stredoveku, kedy sa v týchto miestach nachádzalo slovanské hradisko. Neskôr tu vznikol kláštorný objekt, pravdepodobne spravovaný templárskym rádom. Po ich zániku sa majetok dostal do rúk pravdepodobne ďalšiemu rádu Johanitov (neskôr sa začali nazývať Maltézski rytieri), alebo kráľovi Karolovi Róbertovi. Kráľ Karol Róbert z Anjou zakladá v roku 1325 prvý svetský rytiersky rád v Európe – Uhorskú bratskú milíciu – Rád rytierov sv. Juraja. Jeho syn Ľudovít I., zvaný Veľký (z Anjou), pokračoval neskôr ako veľmajster v rytierskom ráde – Uhorskej bratskej milícii a prijíma do rádu dokonca viacej členov ako jeho predchodca. Ľudovít I. buduje hradné sídlo na Vígľaši, neskôr ho dokončuje Žigmund Luxemburský a dáva ho prestavať na poľovnícky zámok. Uhorský kráľ, rímsko-nemecký cisár a neskôr i český kráľ Žigmund Luxemburský s manželkou Barbarou Celjskou v roku 1408 zakladajú Rád draka. Prijímajú svojich prívržencov a panovníkov a vytvárajú s nimi koalíciu. Zámok Vígľaš sa stáva miestom stretnutí tohto rádu. Neskôr Žigmund dáva zámok do správy kráľovnej Barbary, ktorá ho spravuje až do jeho smrti.Obľúbeným miestom oddychu je zámok i za vlády kráľa Mateja Korvína. Okolité kráľovské lesy poskytovali totiž množstvo príležitostí na oddych a poľovačky. V druhej polovici 16. storočia zohral zámok významnú úlohu v protitureckých bojoch. Vtedy k nemu pristavali nové opevnenie so štyrmi nárožnými vežami a udržovali v ňom stálu vojenskú posádku. Roku 1605 sa ho na prechodný čas zmocnili povstalci Štefana Bočkaya. Neskôr sa dostal do súkromného vlastníctva feudálnych rodín. Najskôr ho od roku 1636 vlastnili aj s príslušným panstvom Csákyovci a od roku 1690 až do konca feudalizmu Esterházyovci. Títo ho v 18. storočí prestavali na hradný kaštieľ, takže sa z jeho pôvodného stavu zachovalo pomerne málo (gotická kaplnka a časť opevnenia zo 16. storočia). Zámok naposledy reštaurovali ešte aj v druhej polovici 19. storočia. Počas 2. svetovej vojny bol poškodený a z veľkej časti vyhorel.

Keďže sa našli € na rekonštrukciu, tak dnes môžeme hrad obdivovať v jeho trochu upravenej pôvodnej podobe. Je možné sa tam aj ubytovať, čo využil Maťo s rodinou. Hrad sme obsadili ľahko a rýchlo. Na nádvorí sme stretli našich buržujov, ako s deťmi obdivujú sokoliarsku školu. Hlavne veľká sova a malý kuvik sa im páčil. Pozreli sme si hradné nádvorie, dievčatá ukoristili nejaké suveníry. Keďže bolo už veľa hodín, tak prehliadku sme odložili na inokedy. Pozreli si ešte výstavu fotiek o Čiernohronskej železnici. Na záver sme sa rozlúčili s účastníkmi, ktorí tu ostávajú na noc a dohodli sa na zajtrajšok. Vidíme sa na Pustom hrade. Cestou sme urobili pokus o kúpu výrobkov z našich salašov, ale žiaľ neúspešne. Úspešnejšia bola posádka Čierneho blesku na druhý deň ráno. Po ceste na chatu zas obligátna zastávka v Orlíku. Hádajte čo sme si dali? Správne .. pivo a alkoholickú limonádu. A aby nám nebolo smutno, večer sa opäť v krbe opekalo a sledoval stav slivovičky v demižóniku.

 

Pustý hrad (4. deň): Vstávame pomerne skoro, ošívame sa, raňajkujeme a balíme. Po zbalení a uzatvorení chaty vyrážame smer parkovisko pod Pustým hradom. Okolo 9:30 tu máme mať zraz s posádkou Čierneho blesku. Chvíľu čakáme, lebo sa zjavne viac ošívali pri balení. Dnešný cieľ je jasný. Vyštverať sa na Pustý hrad, ktorý sa na nás škerí z kopca. Cesta do kopca prebehla v príjemnom chládku lesa. Maťo s Matúškom futašia ako o život. Naša prvá zastávka je na Dolnom hrade. Zisťujeme čo tu nové pribudlo od našej poslednej návštevy cca spred 3 rokov. Archeológovia popracovali na rekonštrukcii veži a častiach  muriva. Zuzka zobrala našich juniorov na pohľadanie pokladu v pníku – kešky. Matúško sa od samej radosti pokakal, že sme tam. Inak nálada bola super.

Veronika nám urobila spoločnú fotku a vyrazili na Hlavný hrad. Tu sme dorazili za nejakú chvíľu. Hneď sme zistili, že pribudli novo vykopané a zrekonštruované časti hradu. Pokochali sa výhľadom na Zvolen a okolité lesy. Prešli sme celým areálom hradu. Malú Sofinku sme vydesili až k plaču historkou o kamenných trpaslíkoch, ktorí ťahajú malé deti pod zem. Zistili sme, že tu otvorili aj bufet a sprevádzkovali WC. V bufete sme žiaľ zistili, že skôr obehneme hrad dookola ako si tam niečo objednáme. Kým dievčatá trpezlivo stáli v rade, ostatní sme čas na oddych. Maťo tak sedel a oddychoval, zrazu prišiel na to, že sa tam dá prísť aj autom. Ja som ho však dole na parkovisku silne presvedčil, že je tam rampa a žiadne auto sa hore nedostane. S veľkou pravdepodobnosťou ho tam nabudúce uvidíme ako zásobovanie.

Po doplnení a vyprázdnení tekutín sme sa pomaličky pobrali späť. Cesta nám ubehla rýchlo aj Matúško si pospal. Na parkovisku sme sa dohodli, že dáme zraz na obed v motoreste Stráže. Tak sa aj stalo. Hela svoj obed mala vylepšený o kus umelej hmoty v bryndzových pirohoch a s takmer žiadnou cibuľkou, slaninkou. Po reklamácii tam už síce umelá hmota nebola, zato ju nahradilo množstvo cibule a slaniny. Napapali sme sa a nastal čas lúčenia a odchod do Bratislavy. Akciu som ukončil a poďakoval účastníkom. Zazvonil zvonec a letnej akcie bol koniec.

Resumé: Akcia myslím, že dopadla veľmi dobre. Stretlo sa nás skoro celé VVV. Strávili sme spolu 4 dni. Každý deň sme objavovali niečo nové a zaujímavé. Pozreli si miesta, kde sme ešte neboli. Spoznali sme nové historické časti Slovenska. Prezreli si prírodu, zvieratká našich lesov. Počasie síce nebolo na kúpanie ani slnenie, ale na turistiku bolo ideálne. Program sa nám podarilo zladiť tak, že si na svoje prišli deti aj dospelí. Zažili sme dobrodružné dni ako návšteva Sopečných vodopádov, ale aj leňošenie pri pivku. Dúfam teda, že všetci účastníci boli spokojní. Budem rád, keď niekedy zas sa sem vrátime, aby sme odhalili ďalšie nové zaujímavosti, ktoré sme nestihli.

 

back to sezóna 2015/2016

Category: expedícia

Your email address will not be published. Required fields are marked *

*

error: Content is protected !!