Vandrovní Vákuovaní Výletníci

"mladý duch nie je otázkou chronologického veku"

Vandrovní Vákuovaní Výletníci - "mladý duch nie je otázkou chronologického veku"

Dunajské mušle

  • dátum konania akcie: 15.9.2017
  • autor zápisnice: Nika
  • účastníci akcie: Maťo, Vlado, Milo, Hela, Kamila, výl. Nikitka, Sofinka, Matúško a Quido

Život maďarských obyvateľov (1. deň): Leto je nenávratne preč a s ním aj teplé, slnečné dni. Aj keď som dúfala, že nejaké to babie leto sa objaví. Počasie sa však objednať nedá, expedícia už naplánovaná, takže berieme to, čo príroda ponúka. Očakávam chladné počasie a celkovo budeme radi, ak nám nebude pršať. Ale vráťme sa na začiatok, keď som sa hlboko zamyslela nad miestom ďalšej výletníckej expedície. Tentoraz nás kroky zavedú k maďarským susedom do lokality Vyšehradu. Podľa dostupných informácií ide o najkrajšiu časť Maďarska, jedinou nevýhodou pri zháňaní informácií bola neznalosť maďarského jazyka. Na moje veľké prekvapenie väčšine web stránok chýbal preklad v angličtine, v lepšom prípade slovenčine. Ale aj z toho mála sa dalo čo-to zistiť a očakávať, že expedícia bude zaujímavá.

Naša expedícia sa mala začať stretnutím výletníkov v najväčšom skanzene ľudovej architektúry v Maďarsku nachádzajúci sa v mestečku Szentendre neďaleko Budapešti. Z Bratislavy sme vyrazili v ranných hodinách tak, aby sme sa stretli o jedenástej hodine na parkovisku pred skanzenom. Ako prvý dorazil Milo s rodinkou, za nimi, podotýkam na chlp presne, Maťo so svojou posádkou a na Vladovu rodinku sme si museli takmer hodinu počkať. Dobu čakania sme využili na konzumáciu, deti na analýzu priľahlej fauny a flóry. Keďže vonkajšia tepla sa celkom slušne znížila, museli sme na seba prihodiť aj ďalšie vrstvy oblečenia. Konečne sa v diaľke objavilo niečo červené čo sa pohybovalo smerom k nám. Intuitívne sme sa domnievali, že ide o Vladovo vozidlo. Vyvolalo to v nás vlnu nadšenia, pretože to znamenalo, že sa budeme konečne hýbať. Nemýlili sme sa. Konečne sme boli kompletní a mohli vyraziť v ústrety nového poznania. Pomerne bez problémov sme zakúpili lístky a zistili, že historický vláčik nám ušiel pred nosom. To nás nezastavilo a vyrazili sme pekne po svojich. Veď vláčik môžeme využiť aj neskôr. Pred nami bola celkom slušná prechádzka nakoľko na nás čakalo viac ako 260 plne zariadených budov z 19. a 20. storočia. Budovy sú rozdelené na 9 tematických okruhov a každá predstavuje jednu časť Maďarska. Postupne sme objavili hospodárske budovy, kostoly, sýpky, mlyny a zistili sme, že pre vyvolanie dôveryhodného obrazu tu chovajú aj domáce hospodárske zvieratá. Skanzen je skutočne rozsiahly, čo sme cítili v našich chodidlách a v istom okamihu sme využili na presun aj historický vláčik. Samozrejme v skanzene mysleli na všetko a našli sme tu aj reštauráciu, pekáreň, kaviareň či obchod so suvenírmi. Našťastie aj počasie sa umúdrilo a s pribúdajúcimi kilometrami v našich nohách sa oteplilo a na tvárach nás hriali slnečné lúče. Nepotvrdilo sa, že babie leto je nenávratne preč a my sme sa postupne museli odbaľovať ako cibule. Na konci našej prechádzky, hodinu pred záverečnou, sme sa rozdelili. Skupinka Helo, Milo, Nikitka a Vlado s Kamilou a Quidom pokračovali k východu po svojich. Ja, Maťo a naše dve deti sme využili poslednú jazdu historickým vláčikom. Museli sme však na neho dobrú polhodinu čakať, ale čo človek neurobí pre radosť v očiach svojich ratolestí. K východu sme sa dostali tesne pred zatvorením brány. Keďže už bola pokročilá poobedná hodina, viac sme už dnes nestíhali. Oželeli sme prehliadku centra mestečka Szentendre a po zaplatení parkovného sa radšej presunuli na druhú stranu Dunaja, smer mesto Vác, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Na presun sme využili neďaleký most a rýchlostnou cestou pokračovali do Vácu. Do penziónu sme dorazili prví a kým dorazil aj zvyšok, vybavila som formality k ubytovaniu. Našťastie izby sme mali pokope na jednom poschodí. Pred nami bola posledná dnešná úloha, nájsť niečo pod zub. Pomocou googlu sme našli nejakú pizzeriu, ktorá bola asi 15 minút pešo. Možno hladom, možno únavou nám to prišlo trojnásobne viac ale napokon sme to našli. Nebolo to však niečo, čo sme očakávali. Išlo o nejaký fast food a rozvoz pizze. Zamestnanci boli ochotní a nejakú tú pizzu nám podľa výberu pripravili. Boli to pomerne veľké pizze, ktoré sme nevládali dostať do našich žalúdkov. Rozhodli sme sa ich zabaliť. Ja som šla ako prvá požiadať o túto službu a keďže som si nevšimla schodík, letela som aj s pizzou rovno pred barový pult. Nebyť jeho asi by som sa nezastavila. Čo tam po pizze, ktorá skončila na zemi, hlavná vec, že prežili moje končatiny. Už za celkom slušnej tmy sme sa vrátili späť na izby. Najmenších účastníkov sme uložili do postele vrátane Martina a my ostatní sme mali ešte chuť na jednu dávku spoločenskej hry. Spolu s nami sa hry zúčastnil aj Quido, ktorý potrápil svojich rodičov svojou nechuťou k spánku. Nakoniec ho Vlado zlomil a Quido našiel cestu k pokojnému spánku. Postupne sme sa pod periny zahrabali aj my ostatní a zaspali zaslúženým spánkom.

 

Maďarská roklina (2. deň): Ráno nás zobudili klopkajúce kvapky dažďa na okno. To nebolo dobré. Dnes sme mali v pláne turistickú túru cez roklinu Rám. Dážď nám môže naše plány značne skomplikovať. Skontrolovala som vývoj počasia v najbližších hodinách a ten bol pozitívny. Dážď by mal okolo desiatej hodiny ustať. Preto sme sa rozhodli, že sa plánu budeme držať. Po raňajkách sme boli pripravení vyraziť, okrem Vlada. Ten spolu s rodinou prídu neskôr za nami, nakoľko cez roklinu s malým Quidom neprejdú. Roklina Rám pri dedine Dömös je ojedinelý prírodný úkaz na území Maďarska. Je to skalná priepasť hlboká asi 25 – 30 metrov. Na vrchole je široká asi 10 miestami 25 metrov, dole sa zužuje do šírky 3 – 8 metrov. Roklina je dlhá asi 800 metrov. Na spodku rokliny tečie potok a nevysychá ani za najsuchšieho leta. Celá roklina je schodná, vedie cez ňu turistická cesta označená zelenou farbou. V rokline sú do skál na mnohých miestach upevnené reťaze na pridržiavanie.

Skôr ako sa dostaneme do dedinky Dömös musíme opäť prejsť na druhú stranu Dunaja. Tentokrát sme si vybrali možnosť prevozu kompou. Prišli sme načas, naložili nás a bezpečne dostali na druhý breh Dunaja. Odtiaľ sme už pokračovali po asfaltke až na miesto určenia. Tam sme narazili na celkom slušný problém s parkovaním. Najprv sme vošli do zákazu vjazdu, čo sme pochopili a potvrdil nám to aj miestny obyvateľ. Zaradili sme spiatočku a vrátili sa späť na záchytné parkovisko. S miestom na parkovanie problém nebol, skôr so zakúpením parkovného. Na to slúži automat, ktorý prijíma len mince a automat treba nakŕmiť do hodnoty 1000 forintov. Toľko sme v peňaženkách nemali. Podľa správania sa ostatných turistov, nemali ani oni. Každý kto mohol, obťažoval okoloidúcich s požiadavkou o zmenu bankoviek na mince. Milovi sa podarilo dohodnúť na výmene s autobusárom, ja som musela zájsť do miestneho šenku. Po získaní dostatku mincí a zakúpení parkovného sme mohli vyraziť za naším cieľom. Podľa predpovedí prestalo aj pršať a vykukli dnešné prvé slnečné lúče. Dostali sme sa na turistický chodník a vyšli v ústrety novému dobrodružstvu. Prechod roklinou bol nádherný, miestami náročný kvôli blatu, ktoré tu vzniklo vďaka dažďu v posledných dňoch. Okrem blata sme cestou míňali pekné prírodné úkazy a testovali kondičku na rebríkoch. A to všetko počas rozhovorov o všeličom možnom aj nemožnom. Za seba musím povedať, že cesta na koniec rokliny ubehla rýchlo. Ani som sa nenazdala a sedeli sme na lavičke vychutnávajúc ticho, pokoj a to … čo nám Hela s Milom ponúkli. Totižto pri rannom zhone si naša rodinka zabudla potravinový box na izbe. Našťastie decká to vydržali bez ich štandardného „chceme jesť“ a uspokojili sa s vodou a jablkom, ktoré im ponúkol Milo. Cesta späť už bola o čosi monotónnejšia a menej zaujímavá, čo nám naše ratolesti dali patrične najavo. Neustále nás nútili odpovedať na otázku „A kedy tam už budeme?“. Bez ujmy na zdraví a psychike sme úspešne došli do cieľa, resp. k prvému bufetu s hot-dogmi. Neodolali sme a nejaký ten pokrm zakúpili, trošku si pritom oddýchli a čo najkratšou cestou vyrazili smer parkovisko. No najkratšou cestou … cesta bola iba jedna, takže asi aj najkratšia. V závere nás napadlo čo asi robí Vlado s rodinou, keď tu zrazu sa pred nami objavili. Srdečne sme sa zvítali a spoločne sa vrátili späť na parkovisko. Tam sme dohodli ďalší plán a tým bola neďaleká zrúcanina hradu. Vlado o jej polohe bol informovaný od miestneho obyvateľa. Spoločne s Helou a Milou sa pobrali pešo. My ostatní vzhľadom aj na zvýšenú Matúškovu únavu, ktorý prechod roklinou zvládol vo svojich troch rokov bravúrne, sme sa rozhodli premiestniť autom a v prípade potreby sa vrátime späť. Naložili sme teda Matúška, Sofinku a Nikitku a nezabudli ani na Kamilu. Tú sme však naložili do kufra, keďže všetky sedadlá už boli plne obsadené. Cestu k zrúcanine sa nám podarilo identifikovať, hoci z nejakej zadnej strany. Museli sme prejsť lúkou a potom preliezť už pretrhnutým plotom. Vlado, Hela a Milo také šťastie nemali. Keďže nedarilo sa im nájsť tú správnu cestu, Maťo sa rozhodol vrátiť pre nich autom. K zrúcanine doviezol iba Vlada s Quidom. Hela a Milo mali pokračovať po červenej turistickej značke. Bohužiaľ zlé označenie cesty, ich na to správne miesto nepriviedlo. Po telefonickom kontakte sme sa dohodli vrátiť späť a presunúť do miesta ubytovania. Cestou späť nám Matúško zaspal, a kým oddychoval, ja som so Sofinkou vykonala očistu, keďže blato z dnešnej túry sme mali až za ušami. Vystriedal nás Martin a neskôr aj zobudený Matúško. To už prišli aj ostatní. Počkali sme, kým sa zložia, oddýchnu, umyjú. Nadišiel čas neskorého obeda. Hela, Milo a Nikitka mali ešte vlastné zásoby, preto sa rozhodli večerať na izbe. My sme uprednostnili volanie po teplej polievky. Autom sme sa vybrali do mesta do vopred vytipovanej reštaurácie. Bohužiaľ, šťastie nám neprialo. Reštaurácia plná, ďalšia zo zálohy bola zbúraná a až pri tretej sme mali šťastie. Pochutili sme si na teplej a výdatnej rybacej polievke a guláši a deň zavŕšili sladkou bodkou v podobe szomloi halušky.

 

Dobytie Vyšehradu (3. deň): Ani do tretice nás ráno nezobudili slnečné lúče. Opäť to bol klopkajúci dážď. Po raňajkách som vybavila formality ohľadom ubytovania, odovzdali sme izby, veci naložili do áut a vyrazili do Vyšehradu. Dnes sme mali pred sebou ľahší deň spojený s prehliadkou hradu a Šalamúnovu vežu. Najskôr sa však musíme opäť dostať na druhú stranu Dunaja. Keďže máme dosť času, rozhodli sme sa využiť kompu v Nagymarosz. Do prístavu sme dorazili včas. Podľa hodiniek najbližšia kompa vyštartuje za cca 40 minút. Zbytočne sme čas nemárnili a radšej ho využili na príjemné aktivity spojené so zbieraním a analyzovaním mušlí. Za tú chvíľu čakania sa podarilo nazbierať plné hrste mušlí. Hela s deťmi by zbierali aj ďalej, keby nebol čas nastúpiť do áut a nalodiť sa na kompu. Prechod na druhú stranu sme aj poslednýkrát úspešne zvládli. Mesto Vyšehrad už na nás čakalo. Našťastie pri hrade bolo parkovisko, a tak nebolo potrebné použiť vlastné nohy ale pohodlne na kolesách sme sa dostali až hore. Opäť na naše šťastie prestalo pršať. Po zaparkovaní sme navštívili miestny obchod so suvenírmi, aby sa naše oči mohli pokochať rôznymi čačkami-mačkami. Magnetky a pohľadnice to však istili a skončili v našich zbierkach. Po týchto úlovkoch sme mohli neohrozene vyraziť vpred. Na hrade sme prešli každú miestnosť, prečítali históriu, vyskúšali rôzne dostupné zariadenia. Myslím, že to bola zaujímavá prehliadka. A aby sme náš výlet zavŕšili do zdarného konca, našou poslednou zastávkou bola Šalamúnova veža. Na odstavenie vozidiel sme využili priľahlú uličku a zdalo sa to byť bezpečné. Na vežu to bol kúsok. Tam sme zistili, že pohodlné parkovisko je priamo pri veži ale z druhej strany. No keby to mali naši susedia lepšie a viditeľnejšie označené, nemuseli by sme parkovať kade-tade. Našťastie sme neparkovali v žiadnom zákaze, a tak by sme mali nájsť autá tam, kde sme ich nechali. Do útrob veže sme sa dostali po zaplatení vstupného a točitými schodmi sa vyštverali až na samý vrchol. Vďaka oparu z dažďa a možno aj hmle sme ďaleko nevideli. Každopádne za slnečného počasia by výhľad bol nádherný. Kto mal záujem nazrel aj do otvorenej expozície a potom už len smerom nadol. Opäť sme sa všetci stretli pri autách a to už bol záver našej expedície. Rozlúčili sa, popriali si šťastnú cestu domov a vyrazili vpred. To už znova bubnoval dážď na strechu auta.

Resumé: Expedícia mala bohatý program, ktorý sme zvládli. Počasie nás trošku potrápilo, aj keď na druhej strane musím povedať, že keď sme potrebovali, vyšlo nám v ústrety. Opäť sme niečo nové zažili, niečo naučili, otestovali kondičku.

 

back to sezóna 2017/2018

Category: expedícia

Your email address will not be published. Required fields are marked *

*

error: Content is protected !!