-
dátum konania akcie: 26.7.2012
-
veliteľ a autor zápisnice: Vlado
-
účastníci akcie: Penďo, Zuzana, Kamila, Vanda, dobr. Jano, dobr. Marek a dobr. Monika
Nočný let (1. deň): Na Annu roku pána 2012teho rozhodol som sa s priateľmi vyraziť na cestu do vzdialených končín stredného Slovenska. Naša cesta začala neskoro večer, keď som pri Auparku naložil do Berlinga Zuzku. Zastavili sme sa na Kramároch pre Kamilku a vyrazili za Penďom, ktorý už v tmavej noci spolu s Vandou mieril k nášmu cieľu. Po diaľnici sme leteli cez temnú noc snažiac sa dohoniť Penďa s Vandou v Jonatánovi. Podarilo sa nám to až pri Tekovských Nemciach, kde na nás počkali. Doteraz netuším, ako je možné, že to staré Berlingo zvládne bez poškodenie štruktulárnej integrity dosiahnuť 130 kilometrovú rýchlosť (a možno aj vyššiu). Na Detvu sme tak dorazili za tmy. Poubytovávali sme sa a zaľahli unavení spať. Veď zajtra nás majú čakať ďalšie dobrodružstvá.
„Ja nič zbierať nebudem.“ (2. deň): Tento deň sme chceli prežiť v čo najväčšom kľude. Naplánoval som teda len malý výlet k baniam, kde sme mali možnosť pozbierať nejaké tie hríby. Vanda ale rezolútne prehlásila: „Ja nič zbierať nebudem.“ Nuž zmierili sme sa s týmto faktom a vybrali sa autom k neďalekej skládke. Na jej dne bola kedysi štôlňa na kremeň. Len čo sme sa vnorili do lesíka, zbadali sme veľké mravenisko a adekvátne sme sa z neho vytešili. Zaviedol som ich aj k štôlni, kde Vanda začala zbierať kúsočky kremeňa. My sme také šťastie na hríby nemali, a tak sme sa len potúlali lesíkom. Zopár dubákov či kozákov predsa len skončilo v Penďovom košíku a kopa kremeňa vo Vandinom vrecku. Pred výstupom z lesíka sme narazili na veľký krík plný sladučkých červenučkých a skutočne chutných malín. Zhodli sme sa, že medvede predsa môžu jesť aj turistov a spásli sme tých malín toľko, koľko nám žalúdky dovolili.
Keď sme sa vrátili, Zuzka tvrdošijne trvala na tom, že som sľúbil na Hute splachovací záchod. Ono splachovací bol ale jemný piesok zo studne zaniesol rúrky, a tak do neho nepritekala voda. Podujal som sa teda s Penďom opraviť toto životne dôležité zariadenie a odmontoval som hadice privádzajúce vodu. Moje prekvapenie bolo očividné, pretože som mal pocit že hadica stihla skamenieť a nie je možné, aby tadiaľ ešte niekedy voda tiekla. Zobral som teda drôtik a skúšal prečistiť hadicu. Tlak vody, môj verný pomocník a Penďo s lavórom podomnou my pomohli a čoskoro sa prúd vody rinul z hadíc. Vďakabohu vodárnička bola odstavená, a tak sa nám podarilo určitú malú časť zachytiť aj do pripraveného lavóra. Zvyšok skončil na nás, podlahe, záchode, stene a vlastne všade, kde sa dalo. Nuž výsledok ale všetkých ohromil a my sme sa mohli tešiť z funkčného splachovacieho záchodu.
Neskôr večer dorazili aj poslední účastníci „zájazdu“, Marek a Jano. V družnom rozhovore pri plápolajúcom ohni v krbe a s pexesom na stole, sme tak úspešne ukončili tento vydarený deň.
Kontaminácia Poiplia a športový deň (3. deň): Deň začal ako obvykle ráno, no ešte napíšem pár slov o tom, ako sme boli ubytovaní. Ja, Kamilka a Jano sme okupovali jednu izbu. Zuzka, Penďo a Marek druhú a Vanda, nakoľko spala pri otvorenom okne, tretiu izbu. Dodnes nikto z nás neprišiel na to „strašné“ tajomstvo, ktoré Vanda tají ale týmto mierne sadistickým spôsobom uchránila nás ostatných od chladných nocí, ktoré sú na Hute aj v lete bežné.
Po raňajkách sme vyrazili na našu prvú a objavnú cestu, ktorej účelom bolo „močenie“ do prameňa Ipľa, našej hraničnej rieky. Autami sme sa odviezli na Prašivú a odtiaľ sme smerovali najjednoduchšou trasou priamo k prameňu. Okolo cesty sa povaľovali dubáky a kozáky, ktoré sme včera nie veľmi úspešne hľadali. Neochvejne sme napredovali okolo nich vpred. Snehu nebolo ani po členky, nuž veď bolo leto a tak nám v postupe nič nekládlo väčšie prekážky. Dorazili sme k prameňu, vykonali to čo sme vykonať museli, posilnili sa a na Janove veľké naliehanie sme sa vydali pozrieť si pekný výhľad na okolie, ktorý sa nám mal naskytnúť kúsok vyššie nad prameňom. Čoskoro sme nad lesom naďabili na miesto leteckého nešťastia z 50tych rokov, kde spadlo československé dopravné lietadlo a pokračovali sme v ceste dolu svahom. Po chvíľke pochodu vo mne skrslo drobné podozrenie, že spomenutá vyhliadka by nemala byť v údolí a tento pocit vo mne narastal každým ďalším krokom. Keď som to už nevydržal a zveril som sa so svojimi obavami ostatným, usúdili sme, že sme asi zle odbočili a vrátili sa k miestu leteckého nešťastia. Odtiaľ sme postupovali smerom na kopec doľava a naozaj výhľad bola tam. Naskytol sa nám pekný pohľad na okolité kopce, dozdobené osamotenými usadlosťami a kusmi lesa. Keďže sme mali v pláne ešte ďalšie aktivity vydali sme sa na spiatočnú cestu k autám.
Po návrate na dom som vyhlásil začiatok majstrovstiev V.V.V. v lukostreľbe a tenise. Kategórií bolo neúrekom. Muži, ženy, deti, Penďo a iné. Každý sa mohol zapísať kam chcel a mnohí to z vypočítavosti aj urobili. Kontaktoval som aj Moniku a tá sa k nám pridala na školskom ihrisku, kde sme skúsili zastrieľať si z luku. Išlo to asi každému, otázne je samozrejme ako. Niektorí z nás už z luku strieľali a niektorí nie a to bolo vidieť aj na výsledkoch. Nuž ukončili sme túto disciplínu a vydali sa na tenisový kurt pri miestnej krčme. Zobrali sme rakety a zahájili náš veľký turnaj. Mne osobne sa podarilo vyhrať mužskú kategóriu. Marekovi ženskú a Vanda sa stala totálnym majstrom, keď sa jej podarilo vyhrať mužskú aj ženskú štvorhru. Penďo bol bohužiaľ dosť vyčerpaný, a tak vo svojej kategórii podľahol Janovi a neuhral proti nemu ani jeden set. Nuž aj tak sme hrali len na tri víťazné gemy, prípadne na jeden víťazný gem, čo bolo v niektorých kategóriách skutočne dosť náročné. Turnaj prebiehal hladko a všetci sme sa dosýta vybláznili na kurte. V Bratislave by niečo také vyšlo na hromadu peňazí tu to bolo zadarmo. Deň pokročil a my sme ho opäť ukončili príjemným rozhovorom a pexesom pri krbe.
Hronský sv. Beňadik (4. deň): Posledný deň sme začali skutočne pohodovým zbalením sa, nalodením do áut a návratom domov. Cestou sme sa ešte zastavili v Hronskom Beňadiku, aby sme si pozreli miestny benediktínky kláštor s kostolom, v ktorom je uložená Kristova krv a Veronikina šatka. Bohužiaľ tento pekný gotický kostol sme si mohli pozrieť len zvonku, nakoľko sme neboli ohlásení. Na Hute som však nemal signál, tak som nemohol vstup zabezpečiť. Potom ako sme si kostol pozreli a odfotili sa pred vstupnou bránou, vybrali sme sa do Bratislavy. Tým bola akcia ukončená.
Resumé: Akciu hodnotím ako veľmi príjemnú a pohodovú. Nikto z nás sa nestresoval a tou trochou športu sme snáď našim telám veľmi neublížili. Týmto ďakujem všetkým zúčastneným a verím, že sa na Detve o rok opäť dobre zabavíme.