- dátum konania akcie: 21.3.2026
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Bohuš, Zuzka, Sofinka, Matúško, výletníča Alenka, Miško, Quido
Po dlhej zime konečne prišli prvé jarné dni. Dni, keď slnko hreje, stromy začínajú kvitnúť, vtáčiky spievajú z každej strany a teploty sa šplhajú nad desať stupňov, miestami preliezajú aj pätnástku. A čo je najhlavnejšie – človek má chuť opustiť štyri steny. Stačil jeden pohľad z okna a bolo rozhodnuté, najbližší víkend bude patriť prírode. A tu ma napadá, prečo neosloviť aj výletníkov? Napísala som správu na WhatsUp a postupne sa všetci ozvali. Odpovede prichádzali rýchlo a hlavne, boli pozitívne. Prechádzka do prírody oslovila viacerých a mne už ostalo len doladiť detaily. Voľba padla na sobotu, ktorá bola pre viacerých priaznivejšia. Nakoniec sa nás zozbierali tri rodiny: moja, Vladova a Bohušova. Ostatní členovia, žiaľ už mali na sobotu dohodnuté iné aktivity a prisľúbili účasť na ďalšej akcii.
Naším cieľom bol Slepý vrch pri obci Dolné Orešany, miesto, kde sa spája história s krásnymi výhľadmi. A prečo práve tento vrch? Odpoveď je jednoduchá. V roku 2005 tu archeológovia objavili pozostatky najstaršieho Keltského hradiska na území Slovenska. Hradisko pochádza z 5. storočia pred naším letopočtom (mladšia doba železná) a pravdepodobne tu jeho obyvatelia ťažili železnú rudu. Vnútro hradiska tvorili najmä sídliskové terasy, ktoré boli intenzívne obývané, o čom svedčí aj množstvo nálezov, najmä keramiky, ale i kovových predmetov. Ak sa chcete dozvedieť viac, určite sa sem vyberte. Dozviete sa viac nielen o Keltoch z Dolných Orešian ale vychutnáte si aj už spomínané výhľady do okolia, ktoré Slepý vrch ponúka. A to nie sú len tak hocijaké výhľady, ale počas výstupu môžete vychutnávať pohľad na malokarpatský hrebeň s Vápennou a na strane druhej môžete zase zahliadnuť Vysokú. Ale vráťme sa späť k nám.
Stretnutie sme si naplánovali na 10:00 hod. na parkovisku kúsok od Orešian. Ako prvý dorazil Vlado, za ním my a pár minút po nás dorazili Bohušovci. Čas stretnutia bol dodržaný takmer presne. Po krátkom zvítaní a stanovení podmienky, že jesť a piť sa bude až hore na kopci, sme vyrazili. Vlado s Quidom začali zaostávať už pri aute a my ostatní sme hneď na začiatok zvolili nesprávnu cestu. Po rýchlom preskúmaní okolia sme správnu cestu identifikovali a skratkou sa na ňu napojili. Tu sme počkali na zaostávajúceho Vlada, ktorý ešte s Quidom riešil nejaké turistické detaily, čo vysvetlilo ich zaostávanie. Po skompletizovaní našej turistickej skupiny sme vyrazili vpred. Čakala nás zhruba hodina a pol mierneho výstupu a krásnych výhľadov. Postupne sa skupina rozdelila na dve menšie. Vpredu udávala tempo Zuzka a vzadu zase Vlado. K Zuzke som sa pripojila ja, Bohuš a decká. Vo Vladovej skupine zostal Quido a Maťo, neskôr už len Maťo, pretože Quido uprednostnil detskú spoločnosť. Obe skupiny však boli v družnej debate, kedy sa prejednávali rôzne veci. Od nepodstatných až po tie podstatné. Prebrali sme geriatrické centrum výletníkov, plány do budúcna ale aj nové logo VVV, ktoré by prinieslo do nášho spolku závan niečoho nového. A tu sa otvorila téma nových výletníckych tričiek. Na moje prekvapenie, táto myšlienka priniesla pozitívne ohlasy, a tak som si dovolila výletníkom spomenúť, že mám pripravený návrh nových tričiek. Samozrejme, že boli zvedaví ale prezentácia prebehne až na vrchole kopca ako zaslúžená odmena. Pokračovali sme priateľskými rozhovormi a samozrejme nezabúdali sme ani na okolitú prírodu. Kochali sme sa nielen výhľadmi ale aj medvedím cesnakom, ktorý pri závane vetra zanechávali príjemnú vôňu, snežienkami a v niektorých prípadoch aj lebkami uhynutých zvierat. Tie zaujali hlavne mladšiu časť našej skupiny, keďže si mohli precvičiť svoje poznatky z biológie. V takomto príjemnom jarnom opojení sme konečne dorazili do cieľa.
Ako prvá nás privítala informačná tabuľa o tomto keltskom hradisku. Po prečítaní nás zaujalo ohnisko a k nemu prislúchajúce sedenie, ideálne na náš plánovaný oddych. Hneď sme sa tam presunuli a povyťahovali z batohov zaslúženú a sľúbenú poživeň. Zuzkina skupina sa ešte pred samotnou konzumáciou vybrala pohľadať kešku. Jej hľadanie nebolo náročné a skrýša bola objavená okamžite. Teraz si už jedlo zaslúžili naozaj všetci. Keď sme sa vrátili po úspešnom love späť k ohnisku, Quido sa vložil do prípravy ohniska. Asistoval mu Miško a malý ohník sa im podarilo aj založiť. Úplne postačoval na krátke zahriatie. Počas oddychu pri ohnisku, Vlado nezabudol na svoje povinnosti a povýšil Matúška, ktorý si to ako správny výletník zaslúžil.
Pomaly sme však začali pociťovať aj chlad, pred ktorým nás neuchránil ani mini ohník. To nás prinútilo dojesť posledné sústa, zbaliť prázdne misky a vyraziť na cestu späť. Tá nám ubehla ani neviem ako. Počas spiatočnej cesty sa nič výnimočné neudialo, pokračovali sme v debate a dole kopcom to šlo aj rýchlejšie. Po príchode na parkovisko našej pozornosti neušlo, že sa niečo oproti ránu zmenilo. Zrátali sme autá a bolo ich tam, veruže, o čosi viac ako ráno. Ráno tam boli iba tri, teda iba tie naše a teraz ich už bolo sedem. Žiaľ tie štyri navyše, naše neboli. Každý si otvoril to svoje, teda to, ktorým tam prišiel, naládovali sme do áut deti, rozlúčili sa a vyrazili domov.
Resumé: Akcia sa vydarila. Prialo nám aj počasie, aj keď už pri ceste späť na nás dýchal studený front. Stihli sme však v suchu dôjsť k autám. Verím, že všetci zúčastnení si vyčistili hlavy, a že sa stretneme opäť na najbližšej akcii. Veď takéto výlety nie sú len o kilometroch a cieľoch. Sú o ľuďoch, rozhovoroch a pocite, že človek na chvíľu vypne.