- dátum konania akcie: 18.1.2026
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Bohuš, Zuzka, Sofinka, Matúško, výletníča Alenka, Miško
Po neuveriteľných dlhých rokoch na Slovensku, a teda aj v Bratislave zavládla krutá zima. Sneh, mráz a teploty pod nulou. Počasie, na ktoré si už mnohí ani len nespomínajú. Pri pohľade von z okna mi napadlo, či by výletníci po vianočných sviatkoch nemohli vyraziť niekam, kde by sa dalo sánkovať, sánkovať a sánkovať. Ako prvá voľba padla na Veľkú Javorinu, čo zaručovalo istotu snehu a mrazivého počasia. Rozposlala som krátku WhatsApp správu výletníkom s ponukou zimnej akcie. Reakcie prišli takmer okamžite. Okrem nás, mali voľný víkend ďalšie dve rodiny: Vladova a Bohušova. A to bol signál, aby sa akcia mohla uskutočniť. Malá zmena nastala v mieste konania. Veľkú Javorinu som zamenila na Zochovu chatu, nakoľko tá je bližšie k Bratislave. Navyše po preskúmaní webových kamier mala tiež dostatok snehu. Doladili sme detaily a zimná akcia bola na svete. Deň konania som vybrala pokojnú nedeľu a čas stretnutia na Zochovej chate o 11:00 hod.
Ráno v nedeľu išlo všetko podľa plánu, až na telefonát od Vlada, ktorý som nečakala. Oznámil mi, že Quida zasiahla nejaká pliaga, a žiaľ akcie sa zúčastniť nemôžu. Čo sa dalo robiť, museli ostať doma a liečiť sa. Našťastie my a Bohušovci sme boli zdraví a na akciu sme vyrazili. Zbalili sme si nejakú poživeň, teplý čaj do termosky, do kufra auta nahodili sánky, boby a nabrali smer Zochova chata. Na miesto sme dorazili v predstihu. Parkovisko plné, všade ľudia. Začali nás ovládať pochybnosti, či vôbec zaparkujeme. Šťastena však stála pri nás. Naše oči upriamili pozornosť na voľné parkovacie miesto rovno pred nami. Bolo také nenápadné, že žiadne auto pred nami si ho nevšimlo. Aj keď, na druhej strane, bolo to miesto hneď pri hlavnej ceste. Ale ako sa hovorí, pod lampou býva najväčšie tma. Takže sme nezaváhali a okamžite zaparkovali.
Čas, ktorý nám ostával do príchodu Bohušovcov, sme využili na prezlečenie sa do oteplovákov, nachystanie saní a bobov. Následne sme urobili krátku prehliadku okolia, decká vyskúšali funkčnosť saní a bobov na priľahlom mini kopčeku, určený pre najmenšie deti. Kým oni testovali, ja s Maťom sme zahliadli ako Bohuš so svojím červeným tátošom vošiel na parkovisko. Rovno ho odchytili mestskí policajti, ktorí sa snažili robiť poriadok s prichádzajúcimi autami a pomáhali im zaparkovať na priestranstve aj mimo parkoviska. Bohuš stiahol okienko a po krátkej diskusii s policajtom vedel, kde je jeho miesto. Potom to už išlo všetko hladko.
Po krátkom zvítaní, Bohuš šiel vyriešiť poplatok za parkovanie. Zuzka pomohla Miškovi a Alenke do oteplovákov a vyrazili sme nebojácne vpred. Maťo zahliadol stojaceho Bohuša pred parkovacou tabuľou a z tváre mu čítal jeho odhodlanosť získať parkovací lístok za každú cenu. Zjavne to nebolo také jednoduché, nakoľko pred tabuľou sa vytváral hlúčik rovnako zmýšľajúcich ľudí. A tak sa Maťo vybral Bohuša zachrániť. Ja, Zuzka a deti sme pokračovali v ceste za sánkarským dobrodružstvom. Avšak bolo potrebné dávať pozor na zľadovatené schody, ktoré viedli od Furmanskej krčmy smerom dole k prírodnému kúpalisku. Našťastie sme to zvládli bez úrazu.
Prvú zastávku sme si urobili hneď ako sme prišli k prírodnému kúpalisku. Miesto sme zvolili aj preto, že stále nám chýbal Maťo s Bohušom. Kým sme čakali, robili sme očný prieskum. Prírodné kúpalisko bolo zamrznuté ale určitá časť bola ohraničená a zbavená ľadu. Trikrát hádajte prečo. Ja vám to prezradím. Totižto, túto časť navštevovali veľmi odvážni ľudia, aby sa mohli osviežiť resp. okúpať. Pri pohľade na ich telá v plavkách, nám bola taká zima, že najradšej by sme zaliezli do najbližšieho bufetu na horúci čaj. Kým som ja so Zuzkou mrzla pri pohľade na týchto „ľadových medveďov“, naše ratolesti si našli zábavku na ľade. S nájdenými konármi zo stromov hrali hokej. Čoskoro sme zahliadli aj prichádzajúcich chýbajúcich členov. Výraz ich tváre naznačoval, že vyhrali a sú úspešnými držiteľmi parkovacieho lístka. Kým decká si vychutnávali hru na ľade, my dospeláci sme sa zabávali rozhovorom. Keď už nám začala byť skutočne zima, nastal čas na postup vpred. Aby sme nemrzli, bolo potrebné sa hýbať a naším dnešným cieľom bol neďaleký kopec, ktorý v jednej časti slúžili lyžiarom a v druhej časti sánkarom. Samozrejme pre nás bola zaujímavá sánkarská časť.
Väčšia časť ľudí sa koncentrovala v lyžiarskej časti a naša časť nebola až tak preplnená. Našťastie sme mali vyhradený pomerne veľkú plochu, takže aj sánkari sa roztrúsili po kopci. Maťo s Bohušom si urobili pár selfíčok a ja so Zuzkou sme našli vhodné miesto, kde sme sa zložili. Už nič nebránilo tomu, aby sme naplno využili sánky, boby či lopaty. Prvými testermi samozrejme boli decká. Sofi s Matúškom nebojácne vyliezli najvyššie ako sa dalo a potom už len s vetrom pod čapicou fičali dole kopcom. Alenka s Miškom začali s lopatami o čosi opatrnejšie. Postupne sa osmelili a potom už striedali lopaty so sánkami a bobami. Musím povedať, že keď som ich takto videla, neodolala som a zopár jázd som absolvovala aj ja. To spustilo lavínu ďalšieho chtíču a na sánky vysadla aj Zuzka, potom Maťo a ukecali sme aj Bohuša. To bolo radosti. Keď sme sa už my dospeláci riadne vyšantili, prenechali sme to už deckám. Tam sa to veľmi zaujímavo rozdelilo. Sofi s Alenkou na sánkach, Miško na boboch a Matúško na lopate. Musím povedať, že každý z nich našiel vo svojom dopravnom prostriedku zaľúbenie a užili si to na maximum. Veď podmienky boli úplne ideálne. Kopec pokrytý dobrým snehom, rýchlosť, poloprázdny kopec a k tomu teplý čaj.
Po asi troch hodinách bláznenia sme zistili, že Matúško sa na lopate vybláznil až tak, že mal celé mokré topánky. Tu sme boli nútení zimné radovánky zastaviť a Matúška zachrániť. S Maťom odišli do auta prezliecť a prezuť sa do suchých vecí a topánok. Kým to vybavili, my ostatní sme dokončili ostávajúce jazdy a po ich návrate sme sa rozhodli ukončiť sánkovanie. Cestou späť na parkovisko sme opätovne absolvovali zastávku pri ľadovej ploche. Čochvíľa, nastávajúci hlad začínal byť silnejší a tak sme vyliezli hore k Furmanskej krčme a odtiaľ k autám. Očistili sme sánky, boby a naložili ich do auta. Prebehlo aj prezlečenie do suchých vecí. Potom už len rozlúčka s Bohušovcami, kde sme si popriali príjemnú cestu do Bratislavy.
Resumé: Musím povedať, že to bola veľmi príjemná zimná akcia. So všetkým čo k takej zime patrí. Sneh, mráz, sánkovanie. Vyčistili sme si hlavy, vrátili sa do detských čias a čo je hlavné aj deti si oddýchli od školských povinností a mohli na záver dňa povedať, že dobrá sánkovačka je možná aj neďaleko od Bratislavy.