-
dátum konania akcie: 5.7.2012
-
veliteľ a autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Vlado, Maťo, Penďo, Zuzana, Hela, Milo, Kamila, výl. Nikitka, výl. Sofinka
Ako sme Pecku zdolali (1. deň): Už dlhšie som rozmýšľala nad tým, že u našich českých susedov existuje miesto, ktoré sme ešte svojou návštevou nepoctili. Ešte predtým ako som zvolala akciu, som si urobila mini prieskum záujmu a vyšlo mi, že výletníci by sa do tých končín vybrali. Takže hor sa do oblasti severného Česka, konkrétne Dvůr Králové a Adršpašské skály.
Naše plány takmer zmarilo ubytovanie, nakoľko v nami vybranom termíne všetko bolo obsadené. Napokon, na poslednú chvíľu sa podarilo zarezervovať ubytovanie v malej dedinke Choustníkovo Hradiště, neďaleko Dvůr Králove. Takže po menších útrapách s hľadaním ubytovania sme mohli predsa len vyraziť na cestu.
Vyrazili sme už tradične v troch autách a spoločné stretnutie sme dohodli priamo v penzióne o 13:00 hod. Ako prví dorazili Fiestíkovci a hneď za nimi Maťo so svojou posádkou. Jedine Jonatánovci nám chýbali. Kým sme na nich čakali, vybavili sme potrebné formality týkajúce sa ubytovania a naši najmenší výletníci zaplnili hladné žalúdky. My dospelí sme sa rozhodli ešte s obedom počkať. Stále nám chýbal zvyšok členov. Tí dorazili s hodinovým oneskorením. Po dôkladnej analýze bolo zistené, že meškanie bolo zapríčinené navigátorom Vladom, ktorý si cestou poriadne schrupol. Našťastie dorazili v poriadku a po ich rýchlom ubytovaní sme sa mohli pustiť do dnešného plánu, ktorým bolo zdolať neďaleký hrad Pecka.
Najskôr sme však na Milovo odporúčanie zakotvili v reštaurácii u Hanáčku a pochutnali si na miestnych špecialitách. Tým boli všetky naše potreby vybavené a konečne sme mohli zdolať náš prvý cieľ. Avšak, mali sme menší časový problém. Aby sme stihli prehliadku hradu, museli sme sa o čosi viac popohnať kolesá na autách. Na parkovisko pod hradom sme dorazili postupne. Nikto však nelenil a takmer okamžite sme stúpali do kopca. Pokladňu sme zastihli tesne pred zatvorením a na našu smolu už posledná skupina návštevníkov bola na okruhu. Stretli sme sa však s pochopením a teta pokladníčka nám predala lístky a pustila za ostatnými na okruhu. Dokonca ani Sofinka nemala výnimku. Svoje vozidlo zaparkovala priamo pred pokladňou a okruhu sa zúčastnila aj ona. Teta sprievodkyňa nám čo-to o hrade porozprávala, poukazovala zaujímavosti a nakoniec nás zaviedla do mučiarne. Tam si na svoje prišli hlavne mužskí účastníci „zájazdu“. Nakoniec sme ešte nakukli do hradných vínnych pivníc a tureckých kúpeľov. A to už bol koniec prehliadky a teta nás z podzemia vypustila na denné svetlo. Chvalabohu, lebo na konci tureckých kúpeľov to vyzeralo tak, že späť sa už nevrátime. Nebol tam totiž žiaden východ. Nakoniec nás teta upokojila a odporučila nám vrátiť sa cestou, ktorou sme prišli.
Po vyslobodení sme si ešte prezreli hradné nádvorie a vychutnávali príjemné slnečné lúče. Zuzka nezaprela v sebe dušu kečera a využila túto chvíľu na ulovenie kešky. Ako si tak relaxujeme, zrazu vidíme ako teta pokladníčka zatvára bránu a hlási „game over“. Neostávalo nám nič iné a hrad sme museli opustiť. Opúšťali sme ho však s príjemným pocitom. Jednak hrad bol zachovalý (čo nás v Českej republike neprekvapuje) a jednak sme boli radi, že sa nám podarilo stihnúť prehliadku. Preto sme sa rozhodli, že cestou späť na penzión urobíme krátku prestávku v Miletíne. A pýtate sa čo tam? No predsa miestny pivovar. Kým Milo s Penďom čapovali do fľašiek o sto šesť, my ostatní sme oddychovali na miestnom námestí. No oddychovali … ako kto. Taká Sofinka s Nikitkou behali po námestí jedna radosť a aby sme im stačili, tak sme sa pri dozore nad nimi striedali. Medzitým sa podarilo všetky PET fľaše naplniť a mohli sme sa vrátiť na penzión. Predtým krátka zastávka v Tescu či Kauflande na doplnenie potravinových zásob. Potom už len uloženie detí do postieľok a my dospelí šup-šup do altánku na grilovačku. Bolo by to krásne ukončenia dňa, keby sa neprihnala tá oná … búrka. Ani sme nepostrehli odkiaľ a ako. Nuž ale bola tu a udrela riadnou silou. Altánok sme museli chtiac-nechtiac opustiť. Usadili sme sa teda v spoločenskej miestnosti penziónu, tradične rozbalili scrabble a po jednej zahranej partičke sme sa pomaly povytrácali do svojich postelí. Zajtra nás čaká pravdepodobne náročný deň.
Skrz Adršpašské skály až do Teplíc (2. deň): Ráno keď som vyliezla z postele a so Sofinkou sa premiestnili do kuchyne kvôli raňajkám, bola som milo prekvapená, že väčšina členov už má karpiny z očí vyumývané. Dokonca aj Maťo, ktorý je známy ako sedmospáč, vyliezol z postele skôr, ako by som ho odtiaľ horko ťažko vyhnala.
Na dnešný deň sme si naplánovali turistiku, konkrétne do oblasti Adršpašských skál. Odchod bol stanovený na deviatu hodinu. Čas odchodu sme poctivo dodržali. Každé vozidlo sa presúvalo vlastnou rýchlosťou a spoločné stretnutie bolo dohodnuté až na mieste. Maťo ako obvykle odignoroval veľké parkovisko a hľadal niečo menšie a hlavne niečo zadarmo. Pri neďalekom hoteli našiel to, čo hľadal. Ešte menšia prekládka Sofinkiných vecí do nosiča vrátane jej samej a môžeme vyraziť za ostatnými.
Čím viac sme boli bližšie k vstupnej bráne Adršpašských skál, tým viac nás zarážal veľký počet turistov. A to vraj cez víkendy býva ešte horšie. No neviem si predstaviť ako horšie, keď už teraz som mala pocit, že sa tam zišli obyvatelia minimálne z polovice republiky. Ale poďme späť k nám. Po absolvovaní hygienických potrieb, zaplatení vstupného sme sa všetci stretli pri jazierku hneď za vstupnou bránou. Maťo ešte od tety informátorky získal cenné informácie o prechode do Teplíc cez Vlčiu roklinu. Teta nám síce prechod neodporúčala, vzhľadom na nočné búrky, ktoré mohli poškodiť rebríky a reťaze, ale my sme si povedali, že to snáď nebude až také zlé. Konečné rozhodnutie však padne až na križovatke. Konečne sme mohli vyraziť na „prechádzku“.
Adršpašské skály boli pomerne ľahkou turistikou a nič nás nezaskočilo. Pohodlne sme si mohli prezerať skalné prírodné úkazy. Občas krátka zastávka na zosynchronizovanie, aby sme sa v tom dave ľudí nepostrácali. Ale povedzme si niečo o skalách …
(túto pasáž dávam zámerne, nakoľko pri hľadaní po internete boli informácie veľmi biedne)
Adršpašské skály alebo Skalné mesto – Veľmi dlho ľudia o skalných mestách v okolí Adršpachu a Teplíc n/Metují nevedeli. Miestni obyvatelia sa sem odvážili len vtedy, keď sa vo svojich domovoch cítili ohrození. V skalách nachádzali útočisko a ochranu pred nebezpečím, hlavne v období vojen. Okolo roku 1700 začali do Adršpach cestovať prvý priekopníci turistiky. Súčasný turistický okruh skalným mestom je dlhý 3,5 km a je vedený po zelenej značke. K jeho absolvovaniu potrebujete minimálne 3 hodiny. Ak máte dostatok času môžete podniknúť aj prechádzku loďkou pri Veľkom vodopáde. Avšak je tam samostatný vstup aj pokladňa. Zvyčajne sa tam tvorí veľká rada, záujem je veľký. Pri Malom vodopáde sa ocitnete pred rozhodnutím, či pokračovať ďalej po okruhu Adšpašských skál alebo sa pustiť Vlčou roklinou do Teplických skál. Prechod Vlčou roklinou je miestami náročnejší ale inak je priechodný aj s malým dieťaťom v nosiči. Príroda vo Vlčej rokline je fakt úžasná, miestami čarovná. Treba však dávať pozor na rebríkoch, nakoľko sú už poškodené a na niektorých miestach nie veľmi kompletné. Pri vstupe do Teplických skál môžete pokračovať prehliadkou skalného mesta „Teplické skály“ (v cene vstupného pri prechode cez Vlčiu roklinu) alebo môžete skalné mesto opustiť a zahnať hlad v niektorom miestnom pohostinstve v Tepliciach nad Metují. Ak parkujete v Adšpachoch nemusíte mať obavy. K svojmu vozidlu sa dostanete vláčikom, ktorý chodí cca každú hodinu a stojí 10 „kaček“.
Dostali sme sa až k Malému vodopádu. Tu nastalo rozhodnutie, či pokračovať ďalej Vlčou roklinou alebo dokončiť okruh Adršpašských skál. Rozhodli sme sa pre menší adrenalín a pokračovali Vlčou roklinou. Nakoniec to nebolo až také hrozné ako nám to opísala teta informátorka. Občas to bolo síce drsné ale napokon to bolo zvládnuteľné aj s malým dieťaťom v nosiči. Roklinou som úspešne prešli. Avšak na všetkých začal doliehať aj pocit únavy. Už sme sa nevedeli dočkať, kedy dorazíme do Teplíc. Podarilo sa. Zbadali sme altánok a okamžite sa do neho nasáčkovali. Z batohov sme povyťahovali ešte nejaké tie zbytky energie vo forme tyčiniek či ovocia. Pred nami bolo ďalšie rozhodnutie. Ukončiť turistiku alebo pokračovať prehliadkou Teplických skál. Vybrali sme si kompromis. Pokračovať ale len po neďaleký hrad Střemen vrátane jeho obhliadky. To bola schodná cesta pre všetkých resp. aj pre zvyšné sily, ktoré nám ostali. Keď sme sa však dostali k hradu, poniektorí z nás toto rozhodnutie aj oľutovali. Hrad Střemen sa totiž nachádza na vysokom skalnom brale a patrí medzi typické skalné hrady. Na jeho vrchol vedie strmé schodisko. Okrem Kamily, ktorá pri pohľade hore skonštatovala, že vzhľadom na svoj strach z výšok to nedá, sme všetci ostatní s vypätím posledných síl začali stúpať smerom nahor. Tesne pod vrcholom to bolo drsné. Úzky prechod, ľudia zostupujúci dole, ľudia stúpajúci hore a takmer žiaden priestor na stojné. Nejako sa to však intuitívne zvládlo a po chvíľke čakania sme mohli vystúpiť na samotný vrchol. Odtiaľ bol krásny výhľad do okolia, hlavne na Krkonoše. Zdržať sme sa tam mohli tak na 2-3 foto zábery a už sme museli stúpať smerom dole. Plošina bola príliš malá, aby pohltila väčšie množstvo ľudí. Musím však pochváliť spoluprácu výletníkov, ktorí brali ohľad na Sofinku nesúcu sa v nosiči a pomáhali Maťovi pri zostupe ju istiť príp. usmerniť jeho kroky. Nakoniec sme sa všetci šťastne stretli pri Kamile. Tá bola hlavne rada, že Vlado sa jej vrátil živý a zdravý. Po tomto zostupe sme si už povedali, že na dnes stačilo a okruh Teplickými skálami odkladáme na inokedy. Vrátili sme sa k vstupnej bráne, nakúpili turistické vizitky, zistili odchod vlaku a pomaly sa presunuli na vlakovú stanicu. Do odchodu vlaku sme mali niečo vyše cez polhodinu, a tak sme len veselo debatovali a počúvali Penďovo líčenie rozdielov medzi vybranými anglickými slovíčkami. Vláčika motoráčika sme sa dočkali a ten nás šťastlivo odviezol k IC Adršpašské skály. Tam sme sa dohodli na spoločnom obede v Trutnove. Avšak nebolo nám dopriate a každé vozidlo si našlo svoje vlastné pohostinstvo.
Všetci sme sa opäť stretli až v penzióne. Tam po potrebnej hygienickej očiste a uložení výletníčat k nočnému odpočinku, sme sa rozdelili na dve skupiny. Ženská časť osadenstva ostala v penzióne a lámala si hlavu nad scrabble. Mužská časť osadenstva sa rozhodla pre degustáciu miestneho piva v neďalekom hostinci. To však netušili, že cestu im skrížia „bejby skíni“, a že sa im ujde posledné pivo. Po tak náročnom posedení im neostávalo nič iné, len sa vrátiť späť a doraziť sa zázvorovou limonádou. Koniec-koncov ráno opäť skoro vstávame.
Africké safari vs. delostrelecká pevnosť (3. deň): Ráno takmer presne kopírovalo to predošlé. Všetci sa zobudili včas a včas sa aj stihli pripraviť k odchodu. Dnes sme mali na pláne ZOO v Dvůr Králové. Niekto si povie: „ZOO? A čo tam?“ Ale táto je o čosi iná ako väčšina ostatných. Má totiž vlastné safari a sľubujú africký zážitok. Tak prečo si to nevyskúšať?
Po zakúpení vstupeniek a skompletizovaní všetkých účastníkov sme nasadli každý do svojho vozidla a nasmerovali si to k bráne pre vstup na africké safari. Penďo s Jonatánom boli na štarte ako prvý (podarilo sa im totiž obabrať systém a čírou náhodou zistili, že vstupenky sa dajú zakúpiť aj tam). Ostatné dve vozidlá sa rýchlosťou blesku k nim pripojili a už sme vstupovali na územie Afriky. Nerušene sme mohli z auta sledovať všetky možné druhy antilop, zebier, kačíc a dokonca aj leoparda takmer v ich prirodzenom prostredí. Dokonca posádka Jonatána si mohla vychutnať prítomnosť zebry priamo v okne auta. Nám zase cestu skrížila najväčšia antilopa Eland. Našťastie mala naponáhlo a tak len cez cestu prefrnkla. Zato kŕmiace sa zebry, asi tak 2 metre od cesty, môžu rozprávať o zážitku, kedy im ročné dieťa vysvetľovalo spôsob kŕmenia z pozície šoféra. Sofinka sa vykecala a mohli sme pokračovať v ceste. Krátku prestávku sme dali pri pavilóne levov a potom dokončili africké safari. Autá sme odparkovali na určenom parkovisku a zvyšnú časť ZOO už prešli pekne po vlastných. Na našich potulkách ZOO sme mali možnosť vidieť rôzne druhy vtáctva, opíc, slony, žirafy a iné. Nakukli sme aj do sveta vodných živočíchov a do ríše hmyzu. Ako to už však býva, najväčším nepriateľom človeka je hlad. A nebolo to ináč ani tentokrát. Penďo už bol v takom štádiu, že každé ďalšie zvieratko už videl na tanieri. Skôr ako to skončilo nejakou katastrofou sme ZOO opustili a premiestnili sa do Stredovekej krčmy. Posádka z Fiestíka ešte nejakú chvíľu v ZOO pobudla. Skôr ako sme dojedli, dorazili za nami aj oni a mohli sme vyraziť k nášmu poslednému cieľu Stachelberg. Ide o delostreleckú pevnosť, ktorá tvorila súčasť pohraničného opevnenia proti hitlerovskému Nemecku. Bola rozostavaná v roku 1937 ako najväčšia československá delostrelecká pevnosť a jedna z najväčších pevnosti svojho typu v celosvetovom meradle. Jej výstavbu prerušila mníchovská dohoda o odstúpení pohraničia Nemecku v roku 1938.
Presun k pevnosti prebehol bez komplikácii. Ešte pred samotným vstupom sme s Maťom rozmýšľali či to Sofinka zvládne alebo nie. Riskli sme to a do útrob pevnosti sme vstúpili aj s ňou. To sme však netušili, že podzemné chodby sa nachádzajú 50 až 60 metrov pod zemou. Na našu smolu tlak v takej hĺbke nezvládala, čo vyvolávalo nešťastný plač. Tak som sa zobrala a s malou som sa vrátila na povrch. Našťastie čím vyššie sme stúpali, tým viac bola pokojnejšia. Vonku sme počkali, kým sa ostatní tiež zachránia a potom už spoločne sme sa išli pozrieť do neďalekého bunkra. Nakoniec po dôkladnej prehliadke nám už neostávalo nič iné, len sa presunúť späť do Choustníkového Hradišťa. Len na okraj … to Hradište sme premenovali na Chrústikovo. Málokto z nás to na prvýkrát vyslovil správne a vždy sa nám do úst tlačili tie chrústy.
Maťova posádka sa ešte pred záverom dňa a pri ceste späť na penzión zastavila v pivovare Tambor, kde nakúpila všetko potrebné. Nie celkom, všetko potrebné. Iba potrebné v tekutom stave. To zvyšné, ako poživeň na grilovanie, sa nakúpilo v miestnom supermarkete alias v Tescu. Na penzión sme sa vrátili už v pokročilej večernej dobe, a preto deti boli uložené k spánku a my sme presunuli do altánku. Lenže, ako aj po ostatné dni, aj tentokrát nás odtiaľ vyhnala búrka, ktorá sa prihnala bohvie odkiaľ. Po skonzumovaní a vypití všetkého možného aj nemožného sme sa odobrali do svojich „komnát“ a zaspali vytúženým spánkom.
Návrat domov (4. deň): Tento deň bol určený na presun domov, takže nás nečakali žiadne stanovené ciele. Ale jeden predsa len áno. Na tento cieľ nás upozornila Zuzka, ktorá ako oduševnený kešer, mala pod kontrolou miestnu zrúcaninu hradu. Vybrali sme sa teda smerom, kam ukazovalo GPS. Cesta, ktorou nás viedlo vyzerala všelijako, len nie ako cesta na hrad. Dali sme však na Maťov inštinkt a ten spoločne s GPS nás doviedol priamo na hrad resp. na to, čo po ňom ostalo. A veľa z neho veruže neostalo. Pozreli sme si čo sa dalo a od Vlada sa nám dostalo krátkej rekapitulácie toho, ako to tu mohlo vyzerať. Zuzka si ulovila kešku a pomaly sme sa vrátili k autám. Ešte predtým kontrola telesných častí, či neprenášame kliešťov. A taký dvaja, traja sa aj našli. Po rýchlej likvidácii nezvaných hosti sme sa rozlúčili, zaželali si príjemnú cestu a rozpŕchli sa smerom do Bratislavy.
Sofinka nám v aute zaspala, takže cesta prebiehala v pohode. Krátka zastávka na doplnenie paliva, kde stretávame Jonatánovcov a po ceste prefrkli aj Fiestíkovci. Pokračujeme v ceste ďalej. Pre obed sme sa rozhodli v pivovare Černá Hora, nakoľko pred niekoľkými rokmi nás oslovil a milo pohladil po žalúdkoch. Tentokrát to však bolo iné … Namiesto typickej pivárskej krčmy sme sa usadili na terase luxusnej reštaurácie hotela. Obsluha nás systematicky prehliadala až nakoniec sa podarilo uskutočniť objednávku. Chvalabohu nápoje priniesli takmer okamžite, čo sa však už nepodarilo pri Fiestíkovcov. Tí dorazili do pivovaru tiež a prisadli si k nám. Na svoje nápoje čakali podstatne dlhšie ako my. Ale, aby nám nebolo ľúto, tak na Maťov obed zabudli a priniesli nám ho až po našich dotazoch. Zjavne zmätená obsluha nestíhala obsluhovať dnu a von, aj napriek tomu, že na terase sa im to poriadne preriedilo. Nuž aj tak môže vyzerať „progres“ reštaurácie, ktorá Vás pred rokmi oslnila. Jedným sme však istí … táto reštaurácia dlho nebude na našom zozname obľúbených miest pre poživeň.
Resumé: Podarilo sa nám splniť stanovené ciele, k čomu nám dopomohlo jednak príjemné počasie a jednak spolupráca všetkých zúčastnených. Akcia bola príjemná a priniesla nám nové zážitky. Účastníkom sa chcem poďakovať sa dodržiavanie časového plánu aj za disciplinovanosť počas akcie, aj keď miestami to malo menšie trhliny. Dokonalosť však neprinášajú ani cestovné kancelárie. Napriek môjmu pozitívnemu dojmu z akcie, musím však udeliť jeden čierny bod. A to Vladovi, ktorý porušil zákaz … zákaz fajčenia v Adršpašských skalách. Zákaz nebol vydaný členmi V.V.V. ale miestnymi ochranármi.