Expedícia

Zúčastnení: Zuzana, Oľga, dobrovoľník: Kristínka

Piatok 14.8.2009
Naša, nakoniec len babská jazda sa práve začína po tom, čo počet zúčastnených sa zúžil o Niku a Maťa. Nakoľko z lodenice sa malo odchádzať o 9:00 hod., stretávku pred Botanickou záhradou sme si dali o ôsmej hodine ráno, aby sme si stihli všetko pripraviť. A keďže vodáci nesklamali, boli sme prvé. A tak sme si s kľudom mohli vytiahnuť loď, preniesť veci k vode a trochu podľahnúť panike s prichádzajúcim dažďom. V tom momente by človek nepovedal, ako sa dnešný deň skončí.
Plánovaný odchod sa síce posunul o 1,5 hodiny, ale nakoniec sme sa vydali z Karloveskej zátoky po Dunaji smer Gabčíkovo. Plavba prebiehala v pohode, a asi pod Novým mostom (most SNP) na nás vykuklo aj slniečko, a tak sme sa začali postupne vyzliekať. Po prepádlovaní Gabčíkovskej priehrady a prenesení lodičiek do starého ramena dokonca došlo aj na kúpanie. Prvý pocit bol studený, ale nakoniec sa nám len ťažko liezlo von. Lenže bolo nutné pokračovať v ceste. Znovu sme sa nalodili a pustili sa po prúde smer odbočka do maďarských ramien. Tu sa to však začalo komplikovať a vyskytol sa jeden z momentov, ktorý sa nám veľmi nepáčil. Kto však pozná hlavného organizátora (inak zlatá duša) tak si zvykol, aj keď pochopiť sa to nedá. Odbočku nám ukázal a potom nás poslal ďalej so slovami: „.... stále rovno a na každej odbočke doprava, kým neuvidíte Y rozdelenie rieky asi po troch kilometroch. Tam odbočíte doľava ....“. Kto však mohol tušiť, že jeho tri kilometre je asi našich cca 20 km. A tak sme šli až do momentu, kedy sa všetci pred nami stratili, za nami stratili a vďaka tomu aj seba sme stratili. Našťastie existujú mobilné telefóny a tak po porade s organizátorom, vlastným menom Žilka, sme zistili, že sme správne a za mostom, ktorý sme videli je aj naše táborisko. Šťastne sme dorazili a mohli si rozložiť stany. Po nafúkaní matrace, na ktorej sme plánovali spať, sme si ešte chvíľu počkali na večeru. Potom sme zaplatili našu plavbu, vrhli sa na sprchy a po chvíli išli v rámci možnosti aj spať, nakoľko v kempe mala maďarská mládež diskotéku asi do tretej ráno.

Zúčastnení: Vlado (organizátor), Penďo, Zuzana (veliteľ), Hela, Milo, Olinka, dobr. Kamila a štvornohý člen Bublina.

Štyri roky trvalo, kým Vlado opäť zorganizoval Trans Carpaticu. Dohodli sme si trasu, dátum a už nič nebránilo tomu, aby sme na toto dobrodružstvo vyrazili. Tentokrát sme si túru ešte spestrili okrem pozerania krás prírody a historických pamiatok aj niečím modernejším a to geocachingom.
Geocaching (z gréc. geo = zem + angl. cache = tajne skryť) je zábava, či určitý druh športu, spočívajúca v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú známe len jeho geografické súradnice. Miesto úkrytu sa nazýva cache - skrýša, schránka.
Ale poďme poporiadku.
Zraz zúčastnených bol na Hlavnej stanici, odkiaľ sa vyrážalo smer Trnava. Ja som pristúpila až na stanici Rača – nechcelo sa mi ísť na Hlavnú – veď treba šetriť sily, ešte nás čaká dlhá cesta k cieľu. Do Trnavy sme dorazili bez nehody a za chvíľu nám už odchádzal autobus do dediny Naháč, odkiaľ začínal náš peší pochod. Tu, ešte sme poriadne ani nevystúpili a už nám ukazovali cestu. Buď nám chceli pomôcť alebo čo najskôr nás dostať z dediny. V každom prípade to bol správny smer a tak sme sa vydali na cestu ku kláštoru Katarínka príjemným turistickým tempom.

Zúčastnení: Zuzka, Oľga, dobrovoľník: Láďo

Streda 6.5.2009 – Dobrý deň (καλημέρα) v Aténach
Ani sme sa nenazdali a náš čas na odlet do Atén je tu. Po utorňajšom nákupe základných aj nezákladných potravín sme sa stretli ráno o 8:00 hod. na autobusovej stanici Mlynské Nivy, aby sme sa autobusom odobrali do Viedne na letisko, kde malo naše lietadlo smer Atény odlietať o 12:00 hod.. Čuduj sa svete, nakoniec sa tak aj stalo a my sme sa odlepili od istoty na zemi a pobrali sme sa smerom k oddychu a pamiatkam. Let bol pohoda, možno aj preto, že sme mali slovenskú posádku lietadla. Dokonca sme dostali aj obed v podobne studeného mäsa na grécky spôsob, šalát, žemľu, maslo a najlepší bol koláčik.
Po prílete do Atén bolo našou prvoradou úlohou zistiť, ako sa dostaneme do mesta. O tom sme mali len matnú predstavu. A tak sme na informáciách dostali správu, že autobus odchádza každých 15 minút a lístok si kúpime na zastávke. Slečna za okienkom to už dokonca mala predpísané v mape. Cesta autobusom do mesta na námestie Sindagma bola neuveriteľne dlhá, nakoľko sme asi vychytili čas, kedy sa Aténčania vracajú po sieste do práce, proste všade samá zápcha. Meter po metri sme sa posúvali smer námestie. Najhoršie bolo, že nás privítalo upršané počasie.

Zúčastnení: Maťo, Penďo, Zuzka, Nika, Milo, Hela

Už si ani nepamätám pri akej príležitosti som natrafila na jeden skvelý námet pre výletnícku akciu. Pravdepodobne to bolo počas zimného večera, kedy sa Martin, môj milovaný manžel, rozhodol, že vytvorí web stránku, kde sa bude venovať pivu. Ako sme tak hľadali informácie a rozmýšľali ako by to celé mohlo fungovať, narazili sme na stránku www.chodovar.cz . A to bolo niečo. Pivný wellness. A tu to niekde začalo ... web stránka o pive upadla do zabudnutia a na rad prišiel starý známy ujo Goglo. Nápad na akciu bol na svete. A keďže sme zistili, že to nebude až také jednoduché sa tam dostať (je o to neuveriteľne obrovský záujem) tak bolo potrebné aj rýchlo konať. Celé nám to vyšlo tak, že najlepšie bude, ak to prebehne počas predĺženého víkendu v máji. Neváhala som teda ani chvíľu a v januári som to celé rozbehla. Zistila som si počet ľudí, ktorí by mali o takýto wellness záujem a hneď na to som volala do Chodovaru, kde mi oznámili, že majú voľné len posledné šesť miesta. Uff, vydýchla som si, nás bolo presne šesť ...

Zúčastnení: Vlado, Maťo, Penďo, Zuzana, Nika, Milo, Hela, Ivana, Ondro, Rakšo, Bohuš, JP, Vanda, vyl. Nina a Nikita, dobr. Gabika

Ani sme sa nenazdali a ďalšiu sezónu máme za sebou. S koncom sezóny, tak ako každý rok, prichádza expedícia „Po stopách kpt. Scota“ a ani tentokrát tomu nebolo ináč. Predsa len musím povedať, že tohtoročný Scot bol o poznanie iný ako ten v predošlých obdobiach. Nezávislý čitateľ si teraz položí otázku: „Prečo bol iný?“. Jednoduchá odpoveď od členov V.V.V. je: „Oslavovali sme 10. výročie fungovanie V.V.V.“ Presne tak. Je to už desať rokov, čo spoločne budujeme naše priateľstvo. A to bolo potrebné aj patrične osláviť.
Spolu s Martinom sme už počas našej expedície v Afrike rozmýšľali ako zorganizovať Scota tak, aby bol čímsi iný ako po ostatné roky, aby členom V.V.V. pri spomienkach na neho sa vynorilo jubilejné 10. výročie. Určite sme chceli, aby nám vyšlo počasie, aby sme nestáli okolo ohníka ako zmrzliny ale vychutnali si jarné slnečné lúče. Ďalšou našou myšlienkou bolo, aby jedlo bolo také sviatočnejšie. A s touto myšlienkou prišiel nápad grilovania. Ostatné veci sme doladili po príchode na Slovensko.

Zúčastníci: Vlado, líder akcie Penďo a tiež dobrovoľníci Marek a Jano (poznáte z operácií Báthory, Snehuliak 2009, Laugaricio)

Úprimne povedané, počas organizovania tejto expedície som veľa ráz oľutoval, že som sa do nej púšťal. Vznikala za ustavičného prerábania plánu, lebo na jej konanie bolo nevyhnutné auto a jediné ktoré prichádzalo do úvahy, bolo Vladove. Jeho povinnosti mu však menili možnosti na víkend doslova zo dňa na deň. Pôvodne prihlásená Zuzka (žiaľ napokon jej účasť zmarila služobná cesta) i dobrovoľník Jano mohli skončiť až neskoro poobede až podvečer. To je však na vyrazenie z Bratislavy neskoro, najmä keď do našej trasy pribudol Poltár. Nuž ale napokon s Božou pomocou sme v piatok o štvrť na tri vyrazili z Bratislavy.
Aby sme zmiatli prenasledovateľov, urobili sme prvú, snáď polhodinovú zastávku v Pezinku, kde Vlado s otcom potrebovali dojednať obchod. Potom sme zamierili na Poltár, kam smerovali Vladovi rodičia. Po krátkej návšteve u Vladovej sestry a švagra na Poltári, ktorá priniesla aj naše prvé zoznámenie s Vladovým synovcom, sme sa vydali na Zvolenskú Slatinu, kde som chcel Vlada i Marka zaviesť do reštaurácie, v ktorej som sa kedysi počas služobnej cesty veľmi dobre naobedoval.

Zúčastnení: Martin, Nika

12.3.2009 štvrtok
Cape Town – Simons Town (151 km)

Hneď ako som otvorila oči, skontrolovala som Maťa ako sa cíti. Bol už hore ale nemal práve najzdravšiu farbu. Ležal vedľa mňa ako taká mŕtvola. Mne sa už spať nechcelo, tak som pomaly vyliezla, nachystala som pre nás raňajky z čerstvého ovocia a zbalila veci pre prípad, že by sme predsa len pokračovali ďalej. Opäť som zobudila Maťa, ktorý medzitým zaspal. Donútila som ho zjesť pár bobúľ hrozna. Trošku ho to postavilo na nohy a teraz už len čo s načatým dňom. Maťo rozhodol, že pôjdeme ďalej.
Tak ako aj mne pomohol čerstvý horský vzduch, vybrali sme sa na Stolovú horu dúfajúc, že bude mať podobné účinky na Maťa ako pre mňa Fish River Canyon. Stolová hora chráni Kapské mesto, tak by mohla aj jeho. Aj dnes bolo jasné počasie a Stolová hora nemala posvätnú čiapočku z hmly resp. mračien. Sľubovalo to nádherný výhľad.
So sranďúchom sme sa vyštverali pod horu, zaparkovali a nechali sa lanovkou vyviesť na jej vrchol. Niekto si povie, že sme leniví ísť pešo ale výstup je veľmi náročný a niektoré úseky si vyžadujú laná. A na druhej strane, kto by sa už pešo teperil hore so zeleným Maťom? Ale je pravdou, že na Stolovú horu sa nedá len tak ľahko dostať. Je potrebné vyraziť skoro ráno a byť pripravený na náročný výstup. Pre nás ako aj pre množstvo ďalších turistov bolo jednoduchšie sa tam dostať lanovkou. Hore už bolo niekoľko bláznivých týpkov, ktorí sa chystali na zostup zlaňovaním. Keď sme ich tam videli ako sa na zostup chystajú, hmm.....ďakujem, neprosím. Radšej sme sa šli popozerať po okolí a zistiť, či ozaj je na Stolovej hore toľko flóry a fauny ako sa uvádza v guidovi, ktorý sme dostali spolu s lístkami na lanovku. Zvieratká sme nevideli žiadne až na zopár jašteríc a flóra ... nie sme žiadni botanici, takže nevieme posúdiť. Zato výhľad z hory na Kapské mesto bol úžasný. Mali sme ho ako na dlani. Porozhliadla som sa aj okolo seba a nemusím byť ani génius, aby som zistila, že meno Stolová hora sa ozaj hodí, pretože vrchol tejto hory je naozaj rovný ako stôl. Pred odchodom dole nás ešte zaujala práca nejakej reklamnej agentúry, ktorá tu fotila alebo točila reklamný spot s ragbyovým mužstvom. Zjavne to boli miestni obľúbenci, pretože poniektoré dievčatá výskali a pišťali.

Zúčastnení: Martin, Nika

2.3.2009 pondelok
Etosha Okuakuejo – Twyfelfontein – Outjo (582 km)

Posledná noc v parku Etosha, tak ako aj predchádzajúca, bola hojná na dážď a búrky. Šupli sme rýchle raňajky a vyrážame za ďalším dobrodružstvom. Keď sme dorazili na bránu, teta si s údivom pozrela na naše auto a spýtala sa, či sme s týmto nemali problém prejsť parkom. Po našej odpovedi, že nie, zostala prekvapená. Vraj Etosha po nočných dažďoch zostala zaplavená, a že turisti nemôžu vyraziť na lov. Uff, ako dobre, že my sme to stihli práve včas. S Etoshou a zvieratkami sme sa rozlúčili a definitívne tento nádherný park opustili. Podľa mapy smerujeme na Khorixas, odkiaľ budeme pokračovať po štrkovej ceste hlbšie do vnútrozemia. Tam niekde máme objaviť skamenený les a maľby na skalách, ktoré tu zanechali Krováci. Všetko sa zdalo byť v pohode. Cesta do Khorixasu ubehla rýchlo a aj náš sprievodca (knižný) mal pravdu, že táto oblasť je veľmi nízko zaľudnená. Čím hlbšie do vnútrozemia, tým menej ľudí.
V Khorixase už na nás čakala štrková cesta. Pred nami bolo cca 75 km a nič výnimočné sme neočakávali. Akurát čo sme špekulovali, kam budeme pokračovať, keď nájdeme les a maľby. Boli tu dve možnosti. Prvou z nich bolo pokračovanie do Torra Bay k pobrežiu Atlantiku a odtiaľ smer Swakopmund. Druhou možnosťou bol návrat do Khorixasu a po asfaltke presun do Swakopmundu. Konečné rozhodnutie ale ovplyvní čas, ktorý nám ostane. Nebudeme teda špekulovať ale radšej sa vráťme späť k našej ceste.

Zúčastnení: Martin, Nika

Afrika ... sen mnohých cestovateľov. Tento čierny kontinent bol dlho aj mojím snom a konečne nadišiel čas si ho splniť. Za náš cieľ sme si s Martinom vybrali južnú časť kontinentu, predovšetkým kvôli Namíbii, o ktorej sme čítali, že je to jedna z najkrajších krajín sveta. Okrem nej navštívime Juhoafrickú republiku, Botswanu a zablúdime do Zimbabwe.
Tento náš africký sen sme si chceli vychutnávať čo možno najdlhšie a rozhodli sme sa tam stráviť mesiac, tesne po období dažďov. Pravdupovediac nijako zvlášť sme sa na tento trip nepripravovali, pretože nebol na to čas kvôli euru, ktoré sa na Slovensko zavádzalo. Museli sme riešiť veľa pracovných povinností a samotná príprava na Afriku šla bokom. Nakoniec sa nám ale podarilo všetko naplánovať a nachystať všetky potrebné veci. Až pár dní pred odchodom som si uvedomila, že zanedlho vstúpim na čierny kontinent. Vtedy som ani len netušila, že Afrika si ma pripúta svojou jedinečnosťou, krásou a divokou nespútanosťou. V deň odchodu sa s nami slovenské počasie rozlúčilo hustým snežením a potom sme si už naplno mohli vychutnávať africké slnko a atmosféru. Už od začiatku som sa do tohto kontinentu zamilovala. Bolo úžasné po celý čas s pribúdajúcimi kilometrami sledovať neustále sa meniacu scenériu a tých ľudí plných pohody.
Ako prvá nás privítala Botswana. Krajina, ktorá patrí medzi najvyspelejšie krajiny Afriky vďaka ťažbe diamantov a ktorá sa zbavila závislosti od zahraničnej pomoci. Krajina, ktorú 80% pokrýva púšť Kalahari. Krajina, kde 35% dospelého obyvateľstva je nakazených vírusom HIV. Krajina, ktorá sa môže pýšiť najkrajšou deltou Afriky Okawango s národným parkom Chobe, v ktorom žijú tisícky slonov. A práve toto je to najkrajšie miesto tejto krajiny. Je to miesto, ktoré je domovom mnohých afrických zvierat, vrátane už spomínaných slonov, ktoré sa na poludnie v tisícoch presúvajú, po dobre vychodených cestičkách, za osviežením k brehom rieky Chobe. Park sa totiž pýši najvyššou populáciou slonov na svete (45 000 - 90 000). Okrem mierumilovných obrov tu uvidíte početné stáda buvolov, hrochoch a rôzne druhy antilop. Ak Vás už omrzí pozorovanie zvierat vo voľnej prírode, môžete sa vydať na dobrodružnú cestu za objavovaním Viktóriiných vodopádov. Vodopády sa nachádzajú v susednom Zimbabwe, ktoré je slávne neslávnym prezidentom Mugabem, čiernym zosobnením Fidela Castra. Mohla by som tu opisovať politickú situáciu v Zimbabwe, ktorej následkom bolo násilné vyvlastňovanie farmárskej pôdy v bielych rukách bez akejkoľvek kompenzácie alebo volebné machinácie, kedy znova a znova víťazom volieb sa stal prezident Mugabe a krajina sa dostala do hlbokého hospodárskeho úpadku. Áno, je to fakt ale Zimbabwe ukrýva aj jeden z prírodných skvostov sveta. Viktóriine vodopády. Spenené vody rieky Zambezi s rachotom padajúce do hĺbky niekoľko desiatok metrov. Kto by ich nechcel vidieť? Miestni obyvatelia majú pre ne výstižnejší názov Mosu-oa-tun-ya (Hrmiaci kotol). Ak ste len čo i len trocha človek s množstvom adrenalínu v krvi, práve tu si môžete skočiť budgee jumping do vôd Zambezi, preletieť ponad besniaci živel v rogale alebo sa môžete nechať prepašovať do Zambie. Je to úžasné miesto na dokonalú očistu duše od všedných starostí. K úplnej pohode prispievajú aj obyvatelia, ktorí aj napriek výraznej chudobe sú priateľskí a otvorení. Mnohí z nich majú iba jediný problém. Prežiť zo dňa na deň ...
Po zážitkoch z Botswany a Zimbabwe sme už netrpezlivo čakali čo nám ponúkne ďalšia juhoafrická krajina, Namíbia. Dlho som rozmýšľala nad tým, ako by som písmenkami vyjadrila moju pokoru voči tejto krajine. Neviem, či sa mi to podarí ale aspoň sa o to pokúsim, pretože je veľmi ťažké nájsť tie správne slová, ktoré by vystihovali nádheru tejto krajiny. Mňa táto krajina úplne dostala a už pri prvom kontakte s touto zemou som vedela, že to bude priateľstvo na celý život. Namíbia si ma pripútala svojou úžasnou prírodnou scenériou, ľuďmi, svojou jedinečnou rôznorodosťou. Pravdupovediac, vôbec sa nečudujem Angeline Jolie, že si vybrala práve túto krajinu pre pôrod dcéry. Narodiť sa v takejto krásnej krajine je dar z nebies. V žiadnej inej krajine som doteraz nevidela toľko nádherných fotogenických miest. Národný park Etosha považovaný za jeden z najlepších parkov sveta, z ktorého si priveziete tie najvzácnejšie fotografické úlovky. Najstaršia púšť na našej planéte Namib s piesočnými dunami dvíhajúcich sa do výšky 300 metrov, ktoré neustále hrajú rôznymi farebnými odtieňmi od žltej cez okrovú až po červenú. Pôsobivý Fisch River Canyon, druhý najväčší kaňon sveta s nádhernými výhľadmi do vlniacich sa úžľabín kaňonu. Tisíce uškatcov na Cape Cross a padajúce duny do oceánu na Pobreží kostier. Celú tú prírodnú scenériu dotvárajú rôzne kmene tunajšieho obyvateľstva, najviac však Himby a Krováci. Všetko to dokopy je jedno nádherné prírodné divadlo. A aby to bolo úplne dokonalé, tak Namíbiu je dôležité vnímať nielen očami a ušami ale aj chuťovými bunkami. Domáci Vám rovno pod nosom vykúzlia jedlo, z ktorého budete mať „nebíčko v papuľke“. Čerstvé ustrice, rôzne druhy morských rýb, steaky z krokodíla, zebry, antilopy kudu či oryxa. A budete prekvapení akým výborným miestnym pivom sa dá toto všetko spláchnuť. Pivo je síce výborné, ale uhasí iba Váš smäd v horúčave. Neuhasí túžbu vrátiť sa späť do tejto krajiny.
Poslednou našou zastávkou na našej ceste po južnej Afrike bola Juhoafrická republika. Najvyspelejšia krajina čierneho kontinentu, ktorá má nespočetne veľa lákadiel pre cestovateľov. My sme si z nich vybrali Kapské mesto a Kapský polostrov. V tejto časti krajiny bol výrazne cítiť vplyv turizmu ale aj napriek tomu si krajina stále zachováva svoje prirodzené čaro. Z veľkej miery má na tom podiel aj to, že práve túto časť JAR už v dávnej minulosti osídľovali prisťahovalci z rôznych kútov sveta. Nikde inde na svete nenájdete pokope toľko národností ako práve v Kapskom meste. A aj napriek tomu si toto mesto vo svojej hĺbke zachováva povestný africký temperament. Keď už nasajete všetku tú atmosféru môžete sa vydať potulkami po vinárskych oblastiach, z ktorých pochádzajú najkvalitnejšie vína sveta. Môžete sa túlať po najjužnejšom cípe Afriky Cape Agulhas alebo zamieriť na známejší Cape of Good Hope a rátať koľkým námorníkom sa ho podarí oboplávať. Môžete vychutnávať spolu s tučniakmi osvieženie pri Atlantickom oceáne s výhľadom na Stolovú horu alebo africkú pohodu pri Indickom oceáne. Juhoafrická republika má teda čo ponúknuť nenáročným ale aj náročným cestovateľom. Stačí si z jej bohatej ponuky vybrať.
S Martinom, mojím manželom, sme v Afrike strávili nádherný mesiac. Ten mesiac bol pre nás úžasným snom, ktorému sme dali reálnu podobu. Spoznali sme úžasných ľudí, z ktorých sa šíri maximálna pohoda a priateľstvo. Ľudí, ktorí aj napriek chudobe sa dokážu usmievať a podať Vám pomocnú ruku. Spoznali sme snáď najkrajšie kúty sveta a hlavne samých seba sme obohatili o nové cennejšie hodnoty života. Afrika ... čierny kontinent ... jedinečný, krásny a nespútaný ... už teraz viem, že sa tam opäť vrátim.

Zúčastnení: Martin, Zuzana, Veronika, dobr. Lenka

Už na strednej škole som snívala o tom, že až raz vyrastiem tak pôjdem na výlet do Škandinávie. Tento môj sen z pubertálnych čias sa mi konečne splnil a dokonca viac ako som chcela. Totiž môj manžel mi ho rozšíril o ďalší kus Európy, o Pobaltie.
Keď som prvýkrát počula Martina rozprávať o Pobaltí a o tom, že to spojíme so Škandináviou a prejdeme tak východnú a severnú Európu myslela som, že blúzni. O ten sever ani veľmi nešlo, na ten som sa tešila, ale to Pobaltie mi teda do hlavy nijako nešlo. Veď kto by sa už len trepal do krajín, o ktorých sa nič nevie, iba ak to, že boli súčasťou niekdajšieho ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík – pre tých neskôr narodených). Martin však bol pre tento nápad úplne nadšený a ja som v tej chvíli vedela, že inak to ani nepôjde.
Ako obvykle, aj tentokrát sme sa na cestu chceli dôkladne pripraviť. Pustili sme sa do hľadania rôznych info, kúpili sme mapy, knižných sprievodcov a začali chystať náš itinerár pre túto cestu. Ako sme si na začiatku mysleli, že to pôjde úplne hladko, tak až tak hladko to nešlo. Zistili sme, že knižní sprievodcovia meškajú aktuálnosťou takých päť rokov pri Pobaltí a pri Škandinávii zase aktuálny sú ale vtesnali to na 500 strán (ak si vezmete, že kniha popisuje 8 krajín tak je to žalostne málo). Na rad teda prišiel aj google so svojimi vyhľadávacími schopnosťami. S poľutovaním však musím povedať, že zlyhal aj ten. Boli sme prekvapení tým, že o týchto dvoch častiach Európy je tak málo informácii. O Pobaltí by sa to dalo predpokladať, ale Škandinávia nás šokovala. Niečo sme predsa len pripravili a náš konečný plán cesty vyzeral úplne šialene až priam nereálne. Sen o veľkej ceste Pobaltím a Škandináviou sa mohol začať plniť.

2.9.2008 (utorok): Karlstad – Oslo – Lysekil kemp (613 km)
Zmrznúť sme počas noci nestihli aj napriek tomu, že keď sme vystrčili nosy zo stanov, nebolo práve najteplejšie. Rýchlo som preto utekala pripraviť mojim spolupútnikom teplý čaj a sebe kávu. To nám pomohlo zohriať sa a aby nám bolo ešte teplejšie tak sme sa pustili do zbalenia stanov a batohov. Takto za svetla to šlo oveľa lepšie ako za tmy. A poďme sa pozrieť na to, čo sa dnes odohralo. Dnešný deň sa niesol v znamení pani Šťasteny. Prečo? Tak čítajte ďalej a dočítate sa.
Mali sme pred sebou náročný deň. Museli sme sa prepraviť do Osla, hlavného mesta Nórska a ešte sa vrátiť späť do Švédska, keďže v Nórsku je to celkom expensive. Čiže pred nami bolo viac ako 600 km. Celé sa to začalo ráno. Po rozlepení našich kukadiel sme zistili, že keď odídeme z kempu bez platenia tak sa vôbec nič neudeje. Úradné hodiny mali až od 9:00 hod. a nás mrle žrali (nakoľko sme boli hore už od 7:00 hod.) a čakať na platenie sa nám teda nechcelo, tak sme odišli. To bola šťastena prvá. Takto zvesela sme opustili kemp a razili sme si to priamo do Osla stále vyzerajúc nášho vysnívaného hirviho (slovensky je to los). Nejako sme stále dúfali, že ho medzi stromami zbadáme, v lepšom prípade nám prebehne cez cestu. Jemu sa ale nejako cez cestu nechcelo. Na jednej strane dobre, lebo Maťo by asi nebol 3x nadšený keby sa musel spoza volantu pozerať na takého losa. My baby ešte stále dúfame, že ho predsa len zazrieme. Cesta do Oslo prebiehala tak normálne, ako v aute.

Zúčastnení: Maťo, Nika, Zuzana, Olina, dobr.: Lenka, Láďa a nezvaní dobr. Peter, Peter, Marcel, Jaro, Dušan, inštruktori: Tomáš, Plcho

26.6.2008 štvrtok - odchod
Opäť je tu leto, slnko svieti a voda láka ... a tak sa aj toto leto vyberáme na splav. Po minuloročnej skúsenosti si opäť vyberáme cestovku Jožka Černého, čo zaručuje nečakané spestrenie výletu. Pôvodný čas stretnutia bol o 18:00 hod. pri Istropolise, ale tento sa počas dňa posunul až na 19:30. Všetci sme sa stretli načas, ale náš odvoz sa „mierne“ zdržal. Na jeho prosbu sme ho čakali (a popíjali) v neďalekom pohostinstve, kde sme mohli zjesť a vypiť čokoľvek na jeho účet. Už sme to aj pomaly vzdávali, keď tu zrazu sa vo dverách objaví šofér. V tom najväčšom lejaku nás naložil do auta a už frčíme smer Rakúsko. Cestou máme zopár zastávok, až prídeme k slovinsko-taliansko-rakúskym hraniciam pri meste Villach. Pri spôsobe jazdy nášho šoféra ani netušíme ako sme sa sem dostali. Tu vymeníme šoféra (Jožka ide s nami) a vyrážame smer táborisko do blízkosti talianskych hraníc, do údolia Mőlltal, kde prichádzame zavčasu ráno zhruba okolo pol šiestej.

Zúčastnení: Zuzana, Oľga, dobr. Láďa

30.5.2008 – 1 deň: príchod
Prišlo leto a s ním aj ponuka zúčastniť sa na splave českej rieky Vltava. Poniektorí z nás už tento splav absolvovali na kanoe a keďže mnohých nezaujalo ani to, že tento rok sa ide na raftoch, zúčastnili sme sa nakoniec tejto akcie len traja. Stálo to však zato.
Keďže to nebola akcia len pre nás a väčšina zúčastnených, s výnimkou detí, sú zamestnaní, začínalo sa až na večer a doprava bola na vlastnú päsť. Vybrali sme sa po viac či menej výdatnom obede na cestu z Bratislavy skrz Rakúsko až do Čiech, konkrétne do penziónu Kobylnice pri rekreačnej dedinke Lipno, podľa priľahlej priehrady Lipno.
Po príchode sme zistili, že sme medzi prvými, tak sme sa ubytovali a po uvítacom drinku na občerstvenie a hlavne schladenie, nakoľko bolo veľmi teplo, sme sa vybrali na vychádzku do kempu pri neďalekej priehrade.
Po výdatnej večere sme sa vybrali pomaličky na izbu, kde po povinnej hygiene nasledoval zaslúžený odpočinok, aby sme pred zajtrajším raftom nabrali sily.

Zúčastnení: Milo (veliteľ), Hela, Nika, Maťo, Penďo

Hlavným cieľom tejto expedície bolo navštíviť jeden z najmodernejších českých mini pivovarov v meste Štramberk, nachádzajúcom sa v „podhůří“ Beskyd. A ako na potvoru tam v tej dobe prebiehali oslavy 3. narodenín Mestského pivovaru Štramberk. Touto akciou som chcel vzdať hold patrónovi všetkých hľadačov Prazdroja, sv. Gambrinovi a nášmu spoločnému anonymnému predkovi, ktorému to ako prvému „vykvasilo“ a on zistil, že „je to dobré“ a predovšetkým sa s touto znalosťou „podelil“. Vďaka mu.

SOBOTA 24.05.2008
Jar vrcholila, počasie bolo nádherné, slnko vrelo hrialo. Cesta prebiehala bez problémov, aj napriek občasným prácam na ceste. Motorizovaná jednotka s krycím menom „Fiestik - modrá“ dorazila do podhorského mestečka Štramberk ako prvá, niečo okolo 11:00. Mestečko nás privítalo síce slnečným, no horským (rozumej chladivým) ovzduším, ktoré sa však našťastie poriadne rozohrialo. O chvíľu sa s nami úspešne spojila aj druhá časť výpravy s kódovým označením „Levík - strieborná“. Po úvodnom zvítaní sme sa išli ubytovať v penzióne Stará škola, kde sme mali rezervované izby a na parkovisku ktorého sme už stáli. Tu začala naša malá ubytovacia epopeja. Prvý pokus dopadol neúspešne, keďže pred nami tam boli ubytovaní nejakí americkí študenti, ktorí sa vysťahovali neskoro (zopár sme ich ešte stretli pri príchode) a vraj na izbách zanechali neskutočný bodrel. A ten treba najskôr poupratovať. No nič to, skúsime neskôr (aj napriek tejto drobnej epizódke toto ubytovacie zariadenie vrelo odporúčam: super poloha a slušné izby za slušné prachy).

Zúčastnení: Vlado, Maťo, Penďo, Ivana, Milo, Hela, Bohuš, Nika, J.P., Vanda, Nikitka, Oli

Dňa 12.4.2008 sa uskutočnila jubilejná desiata expedícia „Po stopách kpt. Scota s otvoreným koncom“. Zišli sme sa na konečnej autobusov č. 33 a 32 v hojnom počte, chýbali len Ivana, JP, Oli a Vanda. Ja som sa ujal nášho malého výletníčaťa už na prvých metroch, a tak sme spoločne vyrazili smerom do zóny. Keď sme prešli možno celých 15 metrov od auta, predal som Nikitku jej oteckovi a vyrazili sme neochvejne vpred. Milo na rozdiel odo mňa mal pre Nikitku praktický nosič, ja len cigarety a kolu.
Takto sme sa dostali do zóny 54C, kde sa tradične uskutočňuje táto akcia. Počasie vyzeralo neprívetivo. Bolo chladno, fúkal nepríjemný vietor a zo západu sa k nám hnali ťažké oblaky plné vody. Jedným slovom povedané typický „Scot“. Na zahriatie sa Maťo pustil do úpravy ohniska a len čo sme sa sformovali, vyrazila úderná skupina do blízkeho lesíka pre drevo. Milo a Penďo spolu s Nikitkou pripravovali oheň a my sme postupne prinášali drevo z lesa. Časť dreva doniesol už Maťo s Nikou cestou sem, a tak Penďo mal čo robiť a pripravoval oheň za pomoci tajných materiálov, dreva a neodmysliteľných ščageliek.