Záznamy od Maťo

Účastníci: Vlado, Maťo, Zuzana, Milo, Hela, Bohuš, Kamila, Nikitka, Silvia, Pavol

Túto peknú sobotu som zvolal do Gajar op. Lampióny. Chcel som V.V.V. ukázať aj lokality, ktoré sú v tejto časti Záhoria. Miesto stretnutia som určil Kamilkin dom. Ako prvý sa tam ukázal čerstvý tatko Maťo spolu so Zuzkou. Zvítali sme sa, pohostili unaveného Maťa a keďže posádka fiestíka sa ešte nesformovala, vyrazili sme na prieskum neďalekého židovského cintorína. Zobral som aj uhlíky a po krátkom pochode lesíkom sme narazili na miesto, kde kedysi bol židovský cintorín. Svedčili o tom odpadky a pováľané náhrobky. Nakoľko náhrobky sú už zvetrané a ťažko čitateľné, zobral som papier a uhlík a skúsil som urobiť kópiu aspoň jedného riadku na náhrobku. Hustá vegetácia a množstvo komárov znepríjemňovali túto činnosť, ale podarilo sa mi urobiť odtlačok zopár riadkov. To isté sa pokúsil urobiť aj Maťo, no nakoľko nemá moju prax, nešlo mu to až tak dobre. Nápis bol bohužiaľ v hebrejčine, a tak sme nemali šancu bez jej znalostí nápis preložiť. Je to veľká škoda.

Účastníci: Maťo, Penďo, Nika, Zuzana, Milo, Hela, Bohuš, Oľga, Nikita, dobr. Jano M.

Ani neviem ako, ale kdesi na internete som narazil na informáciu, že naši rakúski susedia organizujú „Slovenské dni“ v Národnom parku. Aby som bol konkrétnejší ... ide o národný park Danou-Auen (rozumej Dunajské luhy) rozprestierajúci sa medzi Viedňou a Bratislavou a chráni posledné veľké územie pririečnej lužnej krajiny v strednej Európe. Keďže na našej slovenskej strane sme už čo-to z tejto oblasti videli, bol som zvedavý ako to vyzerá na opačnej strane. A tak som na tento prieskum prizval aj výletníkov.

Účastníci: Vlado, Maťo, Penďo, Nika, Zuzana, Milo, Hela, Bohuš, Ivana, JP, Rakšo, Kamila, Nikita, Nina, Oli


Dňa 17.4.2011 sa uskutočnila v poradí už trinásta expedícia Po stopách kpt. Scota s otvoreným koncom. Akcia sa uskutočnila ako zvyčajne v zóne 54C, kde sme sa postupne pozbierali v skoro úplnej zostave. Po príchode Hely, Mila a Nikitky som predniesol výročnú správu za sezónu 2010/2011, v ktorej som sa pokúsil posmeliť členov k vyššiemu výkonu pri organizovaní akcií. Nika dostala aj so Slnečnicou vysoké dôstojnícke vyznamenanie a Milo bol ocenený za desať rokov aktívnej služby.

Účastníci: Hela (veliteľ), Maťo, Nika, Zuzka, Milo, Nikitka

Na sobotu 16.4.2011 som zvolala nenáročnú pochodovo-prieskumnú akciu v prostredí Bratislavského lesoparku. Cieľom bol výstup do lokality Kačín a zhodnotenie úpravy prostredia, či sa oplatí tam zavítať aj inokedy.
Na dohodnuté miesto stretnutia (zastávku pri Vojenskej nemocnici) sme dorazili úderom desiatej hodiny. Napodiv sme tam nikoho známeho nenašli. Rozhodli sme sa, že pripustíme akademickú päťminútovku a čakali sme na hordu nadšených výletníkov, ktorá už-už vyskáče z ďalšieho trolejbusu. A... nič. Pomaly som sa začala zmierovať s tým, že pôjde o čisto rodinnú akciu, keď zavolal Maťo, že čakajú na parkovisku pri Partizánskej lúke.
Bez otáľania sme vyrazili smerom k Červenému mostu. Netrvalo dlho a po skompletizovaní zostavy sme mohli pokračovať vo výstupe. Priamo nad parkoviskom sme sa napojili na červenú značku a príjemná lesná cestička nás viedla paralelne s nižšie položenou asfaltkou. Slniečko už celkom pekne pripekalo a chládok poskytovaný okolitými stromami bol určite tou lepšou voľbou než tvrdá cesta. Po krátkom čase chodníček zatočil prudko dohora a vyzeralo to tak, že pohodlnému chodeniu po rovine odzvonilo. A veruže som sa nemýlila. Našťastie nešlo o nijako náročnú trasu a zvládli to aj deti a tehotné ženy (resp. jedno dieťa a jedna tehotná žena ). Červená značka nás viedla dohora a začala sa nepríjemne odkláňať od mnou zamýšľaného a na mape nájdeného smeru. Členovia ma však poučili, že po značke si trasu zbytočne predĺžime a treba ísť rovno (o čom svedčila aj tabuľa so šípkou a ledva čitateľným nápisom „Kačín“ na blízkom plote). Celkom sa mi uľavilo, veď čo by to bola akcia VVV bez poriadnej skratky (a dokonca takej, ktorá cestu naozaj skráti ). Postupne sme teda prišli až k záhradkám a chatám nad Lamačom, ktoré sa v lese skrývali. Cestička sa rozširovala a hoci ešte bola lesná, museli sme občas uskakovať pred natešenými víkendovými záhradkármi. Ako sa dalo čakať, cestička sa onedlho napojila na asfaltku a typ povrchu sa až do konca akcie nezmenil. Možno len stav asfaltu.

Účastníci: Nika, Maťo, Vlado, Kamila, Hela, Milo, Nikita, Lenka

2.4.2011 – Veľká Morava
Konečne sa denné teploty vyhupli nad 15 stupňov a výletníci vyrážajú na prvú tohtoročnú jarnú akciu. A aby to nebolo také čisto slovenské, tak sme sa vybrali do neďalekého Slovácka alias Moravské Slovensko, ktoré v 9. storočí pravdepodobne tvorilo politické jadro Veľkej Moravy.
Vyrazili sme v dvoch skupinách. Prvá skupina v zoskupení Milo, Hela a Nikitka okupovala Fiestíka a vyštartovali z Myjavy. Druhá skupina vyrazila Levíkom z Bratislavy a postupne vyzbierala svoje osadenstvo. Najprv sme naložili Vlada, potom prišla na rad Kamila v Malackách a nakoniec pristúpila Lenka v Břeclavi. Po skompletizovaní zostavy sme zahájili presun do Uherského Hradišťa resp. do obce Modrá, kde bol stretávací bod. Obidve skupiny dorazili takmer na sekundu presne.
Po krátkom zvítaní nás už čakal Archeoskanzen Modrá, veľkomoravské sídlisko s palisádovým opevnením, bránou a strážnymi vežami. Vo vnútri sa nachádzajú repliky domov, ktoré sú čo možno najviac priblížené stavbám daného obdobia (keramická dielňa, pekáreň či stavba palácového typu). Všetky stavby boli vybudované na základe archeologických nálezov z oblasti stredného Pomoravia.

Účastníci: Milo – organizátor, Bohuš, Hela, Maťo, Nika, Oľga, Vanda, Zuzka

Akcia by sa dala charakterizovať ako „cesta rozprávkovým lesom“, kde detičky lúštia správičky (hádanky), aby nakoniec dostali sladkú odmenu. V tomto prípade to cesta lesom nebola, skôr cesta betónovou džungľou veľkomesta. Z hádaniek sa stali drsné šifry a „sladký“ poklad stále odpočíva na svojom mieste, ak ho teda ešte nejaký piadimužík náhodou nevykopal.
Rád by som všetkých účastníkov informoval, že žiadna zo správ nebola vytvorená náhodne – každá predstavovala výzvu určitého stupňa, výzvu, ktorá testovala nielen vašu šikovnosť a dôvtip ale aj vašu vytrvalosť, motiváciu a trpezlivosť. Tak isto ich poradie nebolo zvolené náhodne. To, že ste skončili na predposlednej správe ešte nič nevraví o vašich schopnostiach, keďže táto správa bola zámerne najťažšia. Môže to však vypovedať niečo o vašej odhodlanosti vytrvať a zdolať prekážky.

Účastníci: Vlado, Maťo, Penďo, Nika, Zuzana, Milo, Hela, Ivana, JP, Oľga, Nikita, Kamila

Pomaly ale iste sa nám blíži jar a s jej príchodom súvisí aj zobudenie prírody. Keďže do jej úplného zobudenia to nejaký čas potrvá, rozhodol som sa, že na jej príchod sa pôjdeme pripraviť na medzinárodnú výstavu orchideí neďaleko Viedne. Výstava sa koná v kláštore Stift Klosterneuburg a je považovaná za jednu z najkrajších v Európe. Konkrétne táto už bola ôsma v poradí s orchideami zo šiestich kontinentov.
Dva dni pred začatím akcie som s prekvapením zistil, že o akciu je mimoriadny záujem, čo ma samozrejme tešilo. Našťastie sme mali vyraziť 3 motorizované skupiny a tak problém s dopravou a premiestnením bol zažehnaný. Zraz účastníkov som dohodol na nedeľu o 10:00 hod. pre Auparkom. V určený čas sme sa tam zišli, poniektorí využili neďaleký McDonald na zažehnanie raňajšieho hladu, iní sa medzitým zvítali. Bol však najvyšší čas vyraziť. Rozdelili sme sa do pripravených áut: Levík, Fiestík a Jonatán a vyrazili smer Rakúsko. Samotný presun prebehol bez komplikácií a takmer celú cestu sme išli v rade za sebou. Do kláštora sme dorazili teda v rovnaký čas.

Účastníci: Vaclo, Maťo, Veronika, Bohuš, Kamila, Penďo

Mont Koliblank už mal rôzne podoby: zimného pochodu zasneženou krajinou, využitia suchého dňa v mokrej zime... Ten tohtoročný by pokojne mohol byť upútavkou na jar.
Nakoľko sme sa priviezli troma vozidlami, ktoré sme v záujme zníženia zraniteľnosti rozmiestnili na vzdialené parkoviská, stretli sme sa pri stánkoch pri zjazdovej lúke Koliby. Na prvý pohľad bolo jasné, že lepšie počasie sme si želať nemohli. Nuž neotáľajme, vkročme do lesa. Naše kroky viedli cestičkami, ktoré sme už dávnejšie neprešli.
Ale čo to, čo to? Za bodom obratu sa krajina náhle mení. Vysvetlenie: na Koliblankoch bolo dobrým zvykom prevzdušňovať pôdu vyvracaním suchých stromov. No tu niekto prevzdušňoval pred nami a vo veľkom! Bisťu, asi to bola veterná smršť.

Účastníci: Vlado, Maťo, Penďo, Zuzana, Nika, Milo, Hela, Nikita, Kamila, Jano, Marek


Niekoľko rokov ma cestou po diaľnici fascinoval masívny skalný útvar, výrazne odlišný od okolitých kopcov stredného Považia. Môj šéf venujúci sa turistike mi ho pomohol identifikovať, ide o Vršatské bralo. Odtiaľ bol už len krôčik k podrobnejšiemu štúdiu čo je tento útvar zač a čo by sa dalo v jeho okolí podniknúť.
A tak sme sa vo štvrtok 6.januára 2011 nalodili do troch autiakov a vyrazili sme smerom na Vršatské podhradie. Tam sme utvorili kompaktnú formáciu a podľa inštrukcií pána domáceho, u ktorého sme mali objednanú strechu pod hlavou, sme šťastne dorazili na miesto nášho ubytovania. (Pre zjednodušenie ho budem nazývať „chata“, aj keď išlo o rodinný dom.)
Po oboznámení sa s naším ubytovaním a krátkom oddychu sme neochvejne vykročili pod fascinujúce bralo. Tak sa mi to podarilo, konečne ho vidím z blízka. Bralo sa cudne chúlilo vo fujavici a na začiatok sa nám ani zrúcanina hradu nechcela hneď ukázať. Výhľad naň sa nám naskytol až z miestneho hotela, kde sme sa najedli.
Večer nám pán domáci poskytol spoločenskú miestnosť, v ktorej sa následne až do neskorej noci odohrával neľútostný mocensko-ekonomický zápas hry „Osadníci“.

Účastníci: Vlado, Martin, Zuzana, Nika

Blíži sa nám koniec roka a spolu s ním aj sviatky vianočné. Predtým ako sa znova všetci rozpŕchneme za svojimi rodinami, skúsila som zorganizovať pravdepodobne poslednú tohtoročnú akciu „Snehuliak“. Šlo o nenáročný prieskum a keďže to bolo v nedeľu, tak by som skôr povedala, že to bola taká nedeľňajšia prechádzka pred obedom.
Okrem mňa a Maťa na akciu ešte dorazil Vlado a Zuzka. Vlado asi pätnásť minúť pred začiatkom akcie volal, že bude mať problém včas sa dostaviť na dohodnuté miesto stretnutia. Operatívne sme tento jeho problém vyriešili aj keď na úkor Zuzky, ktorá musela na nášho levíka čakať o 10 minút dlhšie. Tak ale počas presunu na parkovisko si to spolu s Vladom vydiskutovali. Levíka sme nechali na poloprázdnom parkovisku pri Partizánskej lúke a ďalej sa pustili pešo. Dnešným cieľom bol Kačín a preto sme sa z asfaltky museli dostať na lesnú cestičku označenú červenou chobotnicou lesnou.

Účastníci: Vlado, Maťo - veliteľ, Nika, dobr. Kamila

Tohtoročná jeseň je mimoriadne teplá. Inak tomu nebolo ani tento týždeň, a preto som sa rozhodol, že zvolám na víkend akciu, takú ľahko prieskumnú v susednom Rakúsku. Akcia nadväzovala na minuloročnú „Hrady dvoch riek“. Tentokrát by som povedal, že pôjde o „Hrady Viedne“ aj keď konečný názov bude asi iný. No veď uvidíme ako to celé bude prebiehať.
Na akciu sa mi už štandardne prihlásila moja manželka a k nej sa pridal Vlado s Kamilou. Ostatní výletníci mali iné súkromné či pracovné povinnosti. Akciu som spustil v sobotu o 9:00 hod. u nás na parkovisku. Vlado dorazil takmer presne a ostávalo nám už len vyzdvihnúť Kamilu na autobusovej stanici Mlynské Nivy. To sme zvládli a potom nám už nič nebránilo tomu, aby sme nabrali smer Rakúsko. Naším cieľom bola lokalita Baden neďaleko Viedne (v tzv. viedenskom lese), v ktorej sa nachádzajú hrady, o ktoré sme prejavili záujem. Prvý z nich nesie názov Rauhenstein, oproti nemu sa nachádza Rauheneck a posledným z dnešnej trojice má názov Liechteinstein. Lokalita Baden je zaujímavá nielen z pohľadu týchto hradov ale predstavuje aj badenskú kultúru v strednej Európe cca 2800 až 2200 pred Kr.. Pomenovaná je podľa jaskyne Königshöhle, ktorá sa nachádza už v spomínanom Badene. Pre túto kultúru je charakteristická výzdoba nazývaná kanelúra (plytký žliabok). Ale dosť bolo histórie, tú nám bližšie popísal Vlado cestou na miesto určenia.

Účastníci: Nika – veliteľ, Maťo, Vlado, Bohuš, dobr. Kamila

Leto nám ubehlo ani nevieme ako a ani sme sa nenazdali a už tu máme jeseň. Počas horúcich letných dní je ťažšie zohnať nejakých výletníkov, pretože každý si vychutnáva slnečné lúče po svojom. Teraz v období babieho leta by to už možno mohlo byť o niečo ľahšie a tak som sa rozhodla, že na druhý októbrový týždeň zvolám ľahko prieskumnú akciu. Navyše sa zdalo, že babie leto sa ešte nechystá na spánok.
V deň akcie sme sa všetci účastníci stretli presne o 10:00 hod. na Krížnej. Postupne dorazil Vlado s Kamilou, Bohuš a aj Maťo, ktorý mal potrebu takto zavčas rána sa prevážať na aute. Nasáčkovala som ich všetkých do levíka, oboznámila s plánom dňa a vyrazili. Ozaj, plán dňa ... ten bol úplne prostý: Ducové, Tematín a Topoľčiansky hrad. Počasie nesklamalo a už zrána bolo príjemných 15 stupňov.

Účastníci: Maťo, Nika, Vlado, Bohuš, dobr. Kamila a Jana

31.7.2010 (sobota)
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kraj, o ktorom som pred rokom ani len netušil, že existuje. Volá sa Hont. Prvý príznak toho, že sa nachádzate na Honte je úplne prozaický. Takmer každá dedinka má v názve „hontianske“. Ale poďme pekne po poriadku.
Na cestu sme sa vydali skoro ráno v sobotu o 8:00 hod.. Celkom z jasného dôvodu. O jedenástej hodine miestne času sme mali naplánované stretnutie v samotnej metropole Hontu, v Krupine s ďalšími účastníkmi akcie Vladom a Kamilou. Vzhľadom k tomu, že s touto posádkou došlo k desynchronizácii príchodu do tohto malebného mestečka, tak sme sa po ceste ešte zastavili v dedinke Sebechleby, časť Stará Hora. Tam sme mali možnosť vidieť rázovitú hontiansku obec so všetkým čo k tomu patrí. Po krátkej prehliadke sme pokračovali do Krupiny. Čo nevidieť prekročili sme hranice „metropoly“, zaparkovali levíka na námestí a keďže Vlado ešte nedorazil, tak sme sa pustili do pátracej akcie „Nájdi svoje WC.“ Netrvalo dlho a zistili sme, že také ľahké to zase nebude. V miestnej tržnici verejné WC zatvorené, Tesco tiež postráda toto životu potrebné zariadenie, Mc Donald široko-ďaleko nevidieť, ostali nám len miestne informácie. Teta nás odkázala na autobusovú stanicu. Na náš údiv tam verejné WC bolo z dôvodu čerpania dovolenky zatvorené. Ale na druhej strane, keby nebolo tohto dôvodu, aj tak by sme nič nevybavili, pretože zariadenie funguje len od pondelka do piatku. Zjavne ľudia v Krupine cez víkend svoje potreby nemávajú. Ako to tí ľudia vlastne riešia? Neostávalo nám nič iné, len vliezť do najbližšieho otvoreného podniku. V tom nám takmer po špičkách prešiel šofér s bratislavskou špzétkou na modrom Berlingu. A čuduj sa svete, bol to náš veľký šéf Vlado. Mobilom sme ho navigovali, kde sa stretneme a o 10 minút sa tak stalo. Po krátkom zvítaní a dohodnutí sa na programe, sme nastúpili svorne do levíka a vydali sa v ústrety prieskumu Hontianskeho kraja.

Účastníci: Vlado – veliteľ, Maťo, Nika, Bohuš, Vanda, Ivana, JP a dobr. Katarína, Kamila a bel. emigrant Oli

Každý z nás kto absolvoval základnú a strednú školu, určite zažil nejaké tie cvičenia z chémie a fyziky. A keďže výletníci sú zdatní experimentátori, tak sme sa rozhodli, že niektoré pokusy si z mladosti zopakujeme. Ako oblasť experimentu sme si vybrali utajovaný kameňolom neďaleko Borinky, dobre schovaný v lesoch a tiež pre prípad náhleho jadrového výbuchu, ktorý by sme mohli náhodne vyvolať.
Stretnutie prebehlo pomerne rýchlo. Teda až na posádku šedého Punta, ktorá si išla najskôr porelaxovať do Marianky a potom za výletníkmi do Borinky. Nuž hold, Vlado v sebe nezaprie ducha diverzných kománd a posiela členov V.V.V. aj opačným smerom, ako majú ísť. Najskôr nás čakal malý výstup na kopec v tropickom počasí. Počas výstupu sme sa zastavili pri prameni, osviežili sa, doplnili pitnú vodu, nastriekali sa proti komárom a vykročili do vedeckej oblasti. Trochu sme síce hľadali, kde treba odbočiť, ale to sa stáva v utajovaných oblastiach. Vlado nás však nakoniec priviedol do oblasti kameňolomu, kde sme sa aj usadili. Vybrali sme si jedno z množstva ohnísk, kde sme mali v pláne robiť pokusy. Po úvodnom okúňaní a obhliadke lomu sme nazhromaždili nejaké drevo a začala naša prvá časť pokusu. Bolo to opečenie rôznych jedál zakúpených v akciách hypermarketov a naplnenie brúch účastníkov. Podaktorí zas chytali ufónov t.j. lietajúci tanier. Inak pre túto oblasť je to celkom prirodzené, lebo je utajovaná. Dokonca sme aj pár ufónov neskôr chytili.

Účastníci: Vlado, Martin, Nika, Zuzana, Oľga a dobrovoľníci: Lenka, Peter N., Kristína N., Peter S., Láďa a Kamila

Znova sa blíži leto a je na čase zorganizovať splav. Rozhodla som sa zopakovať splav Malého Dunaja spred piatich rokov. Záujem o akciu je veľký a tak už ostáva len určiť dátum. Tento boj vyhráva víkend 25. – 27.6.2010. Olinka sa ponúkla, že vybaví lode a všetko čo k tomu patrí (pádla, vesty a vlek). Už ostáva len zohnať niekoho, kto nám tie loďky odvezie. Na túto úlohu sa podujíma náš otec. A tak splav môže začať.

Piatok: 25.6.2010 – Bratislava - Tomášov
Prišiel piatok 15-ta hodina a my sme sa začali pomaly schádzať. O pol štvrtej doviezol otec lodičky a spolu s nimi aj časť osadenstva. Zložili sme loďky, vyprevadili otca s vlekom späť do lodenice a začali sa chystať na vodu. Chvíľu po 16-tej dorazila posledná časť osadenstva a už nám nič nebránilo, aby sme vyrazili. Postupne sme sa nalodili a vydali sa dolu prúdom v zložení: Maťo a Nika, Vlado a Kamila, Zuzka a Lenka, Peťo N. a Kristínka, Láďa a Peťo S. Chýbala nám len Olinka, ktorá sa k nám pripojí až v Tomášove, lebo pracovné povinnosti jej nedovolili odísť s nami. Pomaličky sme sa plavili dolu prúdom, až sme prišli k veľkej prekážke na dnešnej trase, k vodnej priehrade. Tu sme sa vylodili a postupne previezli loďky pod priehradu, kde sme sa opäť nalodili. Ešte chvíľu sme sa plavili do Tomášova, kde nás už netrpezlivo očakávala Olinka. Prišli sme tam tesne pred zotmením. Rýchlo si objednali niečo na jedenie v blízkej reštaurácii a kým nám to chystali, my sme postavili stany. Najedli sme sa, niečo vypili a keďže už bola tma pobrali sa spať.