Nečakaný pochod na Devín

Asfaltka zmizla a my sme kráčali lesnou cestičkou. Vpredu cupital Maťo so Sofinkou a Vandou, mňa si odchytila Nikitka a za nami kráčali Hela, Milo a Vlado. V takýchto skupinkách sme sa pomaly presúvali smerom k Devínu. Nikitka mala pod kontrolou snáď všetkých a všetko. Miestami bola rozhorčená, že Maťo uháňa s bábätkom. Až jej to nedalo a Maťovi vysvetlila ako má kráčať s kočiarom. Ten sa chvíľu zdráhal ale nakoniec uzatvorili férovú dohodu, na ktorú Nikitka dohliadala a keď sa jej zdalo, že už-už dochádza k porušeniu, vždy upozornila. Rodičov mala pod kontrolou tiež a tak jej neuniklo, že Milo vytiahol prak a snažil sa trafiť nejaký ten strom. Lenže Nikitka s tým nesúhlasila a vyjadrila nespokojnosť, že jej takto odplaší všetky srnky. Tak či onak, nevideli sme ani jednu. Asi sa už uložili na zimný spánok. Po asi dvoch hodinách sme dorazili na lúku. Pokochali sa pohľadom na hmlou zahalený Devín a pomaly sa vydali cestou dole. Ako sme klesali, čoraz viac bolo nutné pomáhať s kočiarom. Keďže Vlado už mal s týmto skúsenosti, aj tentokrát sa podujal na túto neľahkú úlohu. Spoločnými silami to zvládli a prekonali všetky možné aj nemožné prekážky. Ľudia kráčajúci smerom hore sa zase na nás pozerali ako sme sa s tým kočiarom dostali až sem. Snáď prídavky na deti budú chodiť aj naďalej.
Za šteklenia slnečných lúčov, zbierania jesenných listov sme dorazili dole do dediny. A to sa nám konečne zobudila aj Sofinka. Veď prespala celý pochod a bolo už načase, aby skontrolovala situáciu. Popri tejto kontrole si vypýtala papať a hneď potom dorazil aj autobus, ktorý nás vrátil späť do Bratislavy. Na zastávke Riviéra sa akcia ukončila. Tam sme sa rozlúčili a každý z nás sa pobral svojou cestou do tepla domova.

Resumé: Aj napriek tomu, že akcia bola ohlásená narýchlo, našlo sa dosť účastníkov, ktorí sa rozhodli natiahnuť lenivé kosti pri jesennej prechádzke. Počasie nám prialo, a tak sme si naozaj mohli vychutnať príjemný deň strávený v prírode.


Nika