Detva 2011 - Bubakologica

Deň 2. : Kalamárka a Divín a prvý Bubákologický kongres

Ráno, ktoré nastalo po tom čo sme sa zobudili, prebehlo obligátne v znamení raňajok. Nikitka bola hore, samozrejme, celkom prvá a tak neviem, čo raňajkovala. Ja ako vždy, Jano si skočil kúpiť niečo do obchodu a Kamilka sa pekne rezla pri krájaní do prstu. Takže sme mali krvavé raňajky. Po raňajkách a prebudení celej posádky expedície sme sa nalodili do áut a vyrazili smerom na Detvu. Ja v Berlingu spolu s neomylným navigátorom Janom a Kamilkou sme viedli našu dvojčlennú kolónu. Milo s Helou a Nikitkou ju uzatvárali na Fiestíkovi. Prešli sme cez Detvu až k začiatku panelovej cesty. Autá sme sa rozhodli zaparkovať do tieňa a vyraziť na Kalamárku pešo. Cesta mierne stúpala a Nikitka chcela vedieť, aké to tam bude. Nuž tak som jej to ako veliteľ akcie vysvetlil slovami: „Také ako tu ale trochu iné“. Naveľa došlo na moje slová a dostali sme sa k prameňu a chate, kde sa nahromadilo zopár áut. Inštinktívne som vyrazil smerom k lesíku na ľavej strane cesty a ako sme do neho vstúpili, privítala nás informačná tabuľa s nápisom Kalamárka a popisom, čo sa tam od neskorej doby bronzovej až do začiatku Uhorského kráľovstva nachádzalo.
Prešli sme skrz hradisko okolo cisterny a dostali sa k skalám, na ktorých bolo toto hradisko vybudované. Poriadne sme ich preliezli a na jednom skalnom komíne našli aj kúsky keramiky a „vrcholovú knižku“. Všetci sme sa do nej pozapisovali a na moju veľkú radosť nechýbal ani Nikitkin podpis. Takto sme preliezli celé hradisko a vybrali sa prejsť popod jeho prírodné hradby, ktoré sú plne využívané horolezcami.
Nikitka a Hela si v rámci svojich možností trochu zalozili a Jano nás odfotil zhora z hradiska. Potom sme prechádzali okolo horolezcov až sme narazili na skupinku s jazdeckým psom (pre Nikitku bol skôr vo veľkosti koňa). Ten sa k nám pridal a svojim flegmatickým prístupom nás odprevádzal k prameňu a skupine áut na betónovej ceste. Márne sme sa mu snažili vysvetliť, že s nami ísť nemôže, aj tak nás nasledoval.
Ako sme sa dostali na cestu, Kamilke vletela do topánky osa a nechcela vyletieť. Nakoniec sa mi podarilo vytrhnúť zaseknutú osu z Kamilkinej nohy a po chvíľke som jej vytiahol aj žihadlo. Kamilku ale noha začala čertovsky bolieť, a tak kuľhajúc sme sa spolu s našim sprievodom vybrali k zaparkovaným tátošom.
Pes sa nás ale aj napriek tomu stále držal, a tak sme ho s Janom odprevadili späť k prameňu, kde ho zaujala maďarská rodina, ktorá práve dorazila. Využili sme túto jeho chvíľkovú nepozornosť a pobrali sa späť za našimi.
Čoskoro sme ich dobehli a rozhodli sa, že skočíme pre auto a odvezieme Kamilku na Hutu. Po chvíli náš špeciálny oddiel dorazil k Berlingu, nalodili sa a vyrazili sme aj pre zvyšok teamu. Našli sme ich odpočívajúcich kúsok od miesta, kde sme ich opustili. Všetci sme sa napchali do Berlinga, odviezli sa na parkovisko k Fiestíkovi a odtiaľ na Hutu, kde bola Kamilkina noha náležite ošetrená.
Keď sme sa uistili, že Kamilka nemá žiadnu nežiaducu alergickú reakciu na osie pichnutie, v oklieštenej zostave sme sa vybrali najesť na salaš Detvan, okolo ktorého sme prechádzali. Kamilka zostala doma, nakoľko si kvôli opuchu už nevedela obuť topánku.
Salaš sme našli ľahko, kofola aj halušky nám chutili a ceny boli veľmi priateľské. Po nabratí síl sme vyrazili na Divín, kde sme sa pri kaštieli pod hradom vylodili a po známej trase prešli okolo kostola, hradnej krčmičky až ku kaplnke a cintorínu pod hradom. Ten sme podrobne preskúmali a vyrazili ďalej na hrad. Pokochali sa pohľadom na vodnú nádrž Ružiná a dôkladne sme preskúmali aj celý hradný areál. Po dôslednej prehliadke, pri ktorej sme našli aj vcelku použiteľnú zrekonštruovanú miestnosť, sme vyrazili späť k autám a odtiaľ na Hutu.
Keďže sme na Hutu dorazili už za tmy, neodohralo sa ďalšie lukostrelecké zápolenie ale len posedenie pri ohni spolu s grilovaním mäsa, špekáčikov, klobás a slaniny, všetko podľa vlastného výberu. Spolu s Nikitkou sme zahájili hľadanie bubákov v záhrade a začali tak diskutovať o tom ako taký bubák vyzerá, čím sa živí, kde býva atď. Počas večera sme sa snažili na tomto prvom bubákologickom kongrese aj odpovedať na tieto naliehavé otázky práve rodiacej sa novej vednej disciplíny, ako bezpochyby bubákológia je. Verím, že náš kongres etabluje bubákológiu vo vedeckom svete a neviem sa dočkať dňa, kedy sa začne vyučovať bubákológia na filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako akreditovaný študijný predmet. Po tom, ako hlavný protagonista musel s nevôľou a dohľadom rodičov ísť spať, zaujala naše mozgy logická hra, v ktorej sme mali prísť na to, čo sa komu a prečo stalo. Takto sme strávili príjemný večer a okolo polnoci sme sa pobrali na kute.

Deň 3 : Záver

Ráno mi Milo, Hela a Nikitka oznámili, že vyrazia skôr, a tak po raňajkách sme sa s nimi rozlúčili. Ja, Jano a môj otec sme vyrazili pozrieť sa do našej hory za hríbmi. Bolo však dosť sucho, tak sme našli len jeden nepodarený kozáčik a celý prieskum ukončili. Vrátili sme sa na dom, kde prebehol rýchly obed.
Jano sa konečne zapojil do tréningu lukostreľby a zaujala ho až tak, že som mu musel pripomenúť, kedy ide spoj z Kriváňa. Hneď ako som ho spolu s Kamilkou odviezol na Kriváň sa celá expedícia Detva 2011 – Bubákologica skončila.


Resumé:

Akciu hodnotím ako veľmi úspešnú. Aj napriek krátkosti času a malému počtu členov bola akcia veľmi vydarená. Lukostreľba bola veľmi zaujímavým spestrením pobytu účastníkov na Hute a preto verím, že na ďalšej akcii sa dočkáme aj majstrovstiev V.V.V., v tomto pre nás zatiaľ neznámom športe.
Kvôli zraneniam, ktoré utŕžila Kamilka počas konania expedície a po diskusii s ostatnými členmi expedície, jej navrhujem udeliť rád snehovej vločky.

Vlado