Od bufetu k bufetu

Po namáhavom prekonaní závory na ceste a Maťovom márnom snažení vybrať od nás nejaké peniaze za vstup do lesa, sme pohotovo pokračovali ďalej. Naše tempo sa chvíľami zvyšovalo aj kvôli vzdialenému hrmeniu a občasným kvapkám dažďa, ktoré sa neskôr premenili na celkom slušný dáždik, našťastie sa dal zvládnuť aj pomocou obyčajnej kapucne. Dáždnik sme aj tak nemali, akurát Milo trošku „zamachroval“ a vytiahol pršiplášť, pod ktorý by sme sa s troškou dobrej vôle zmestili aj všetci, ale my sme nechceli „machrovať“, takže sme to niesli hrdinsky a oddávali sa dažďovým radovánkam.
Kúsok pred Kačínom (ale to sme ešte nevedeli) sme na lúke zbadali podivuhodný stavebný prvok zakomponovaný do prírodného prostredia, ktorý vzdialene pripomínal bunker. Bunker to nebol, len akási v zemi vykopaná a panelmi obložená „akoby pivnica“ bez okien len s vchodom a kopou odpadu a smradu. Po skonštatovaní, že lesné zvery zrejme túto skrýšu nevyužívajú, sme sa pobrali ďalej.
Čo chvíľa aj ľudí pribudlo aj cesta bola zrazu akási širšia a všetko nasvedčovali tomu, že sa blížime do cieľa (resp. do polovice našej cesty). Nikitka nám už celkom pekne pílila uši požiadavkou, že chce ísť domov, tak sme jej museli vysvetliť, že vlastne aj ideme domov, lebo domov sa aj tak dostane len vtedy, keď prejde celú trasu až do konca. A ešte sme ju chlácholili sľubom, že na Kačíne je bufet a že sa tam určite zastavíme.
Dorazili sme na Kačín. Zrekonštruované to tam je celkom pekne. Nikitka ocenila detské ihrisko a my hlavne kryté sedenie. Nejaká skupinka občanov vyššieho veku tam už aj veselo grilovala nejaké špecialitky na vybudovanom murovanom grile, dokonca aj náradie na grilovanie bolo ešte tam a nikto ho nepotiahol, ale zrejme to bolo tým, že bolo na reťazi. Keď sme zistili, že grilovanie nie je súčasťou avizovaného občerstvenia (vzhľadom na to, že bufet sme nikde nevideli, čo mi aj spolučlenovia nezabudli patrične pripomenúť), vytiahli sme vlastné zásoby a občerstvili sa. Po skonzumovaní a miernej prestávke sme sa stále ešte tráviaci pobrali, že vyrazíme späť. Ešte sme spravili skupinové foto pri vstupe do areálu, keď si ktosi všimol nenápadnú drevenú ceduľu opodiaľ. Ukazovala kamsi do lesa smerom k lesnej cestičke a stálo na nej: BUFET 400 m. Tak som sa nakoniec mohla obhájiť, že predsa len tu bufet je a internetové zdroje neklamali.
Po chvíli sme bufet našli, no nebyť celkom pekného grilovacieho prístreška vedľa by som sa možno ani neodvážila vkročiť do vnútra, lebo to tu prostredím dosť pripomínalo scenérie treťotriednych hororových filmov, už len motorová píla chýbala . Ale nechcem tu robiť negatívnu reklamu, pre hladných a smädných pocestných (s trochou bakšišu) je to ideálne miesto, kde kúpiť panáka a horalku.
Nastal čas vyraziť takpovediac naspäť, ale keďže nie som veľkým zástancom vracania sa po rovnakej trase (ktorá zas nebola až taká zábavná, aby to za to stálo) pustili sme sa nadol smerom k Železnej studničke. Bol to celkom prijemný zostup po širokej asfaltke, len z času načas nás obehol nejaký autobus alebo auto (bez čoho by som sa bola kľudne obišla). Dokonca sme mohli pozoroval pár divokých kačíc ako splavujú „pereje“ minipotôčika a obrovské chrobáky (aspoň trochu fauny). Relatívne rezko sme sa dostali až dole, kde nás už čakal ďalší bufet, tento krát už väčší s kopou cyklistov, turistov, detí, psov atď. Najviac sa tam asi páčilo Nikitke, keďže si mohla pozrieť ohradu s kozliatkami. Následne sme sa presunuli nižšie k mlynu Klepáč, kde som akciu ukončila, keďže tam vozili deti na koníkoch, tak si to Nikitka musela vyskúšať. Ostatní sa voziť nechceli, tak sa pobrali naspäť k autu. My traja sme si vystáli radu na koníka, prešli všetky preliezačky a šmykľavky na Partizánskej lúke a nakoniec zakotvili v pivovare na Patrónke.

Záver: Akciu hodnotím úspešne, aj čo sa týka počtu účastníkov (a cením si hlavne preto, že na ďalší deň bola ešte ďalšia akcia) aj čo sa týka preskúmaného terénu. Mám síce radšej miesta, kde sa nepohybuje toľko ľudí, ale v prvých fázach pochodu sme ich ani my veľa nestretli a predpokladám, že ani na hlavnom ťahu Partizánska lúka – Železná studnička ich nebolo toľko ako inde v meste, keďže boli Dni Bratislavy. A aj počasie relatívne vyšlo, keď nepočítam mierny dážď, ktorý nás trochu postrašil zhruba v polovici pochodu. Určite platí, že keď chce človek vyraziť len tak na chvíľu do lesa s civilizáciou na dosah, je to ideálne miesto.


Hela