Hontianska hydina

Naším prvým cieľom bola zrúcanina hradu Bzovík. Ide o peknú protitureckú pevnosť so zachovalými hradbami ale nie celkom šťastne zrekonštruovanými vežičkami. Uprostred sa nachádza zrúcanina kostola. Bzovík sme popreliezali skrz-naskrz, dokonca sme tam objavili točité schodisko, ktoré pravdepodobne bolo postavené za čias komunizmu. Žeby pokus o prestavbu na hotel? Nuž aj to je možné. Nechali sme teda Bzovík aj pre ostatných turistov, ktorých sa tu nazbieralo celkom dosť a my sme sa vydali na ďalšiu zrúcaninu v tomto kraji, na Čabraď. Smerové šípky nás doviedli na menšie parkovisko pred dedinou. Opustili sme levíka a očami hľadali, či niekde spoza stromov nevytŕča nejaká hradná veža. Nič sme nevideli iba tabuľu, ktorá informovala o vzdialenosti zrúcaniny 0,2 km. Avšak nejakí „vandali“ to prepísali na 2 km. Vybrali sme sa teda vyznačeným smerom. Ako si tak vykračujeme cez les míňame hubárov, preskakujeme potôčiky a hlavne sledujeme hodinky a modrú značku. Po ¾ hodinovej chôdzi túto 0,2 km trať pomenúvame „Nájdi svoj Čabraď.“ Vďaka mapke, ktorú sme si ulovili ešte v Krupine zisťujeme, že smer máme dobrý a pomaly začíname chápať aj „vandalov“. Len asi by bolo vhodné tie 2 km zmeniť na číslo 5. Asi po hodinovom dúfaní v dobrý koniec sme došli na lúku, nad ktorou sa v celej svojej kráse čnel Čabraď. Ešte sa tam vyštverať. Počas cesty k nemu sme v lese narazili na zrúcaninu kostola z 18. storočia. Zaujímavá bola hlavne tým, že sa dalo vyliezť až do podkrovia. Potom sme už pokračovali na samotný hrad, ktorý bol celkom rozľahlý. Pod jeho vstupnými bránami sme si oddýchli a samozrejme sme si ho aj pozreli. Pomaly sme sa však museli vrátiť späť, nakoľko Vlado s Kamilou museli späť na Detvu. Vyhladovaní sme došli k levíkovi, kde sme si urobili menší piknik s roztopenou Fidorkou. Medzitým sme svoju lokalizáciu upresnili Bohušovi, ktorý sa nachádzal v neďalekom Zvolene a ktorý sa hotoval, že nám nachystá skvelú večeru. Len, aby sme mu dali vedieť, kedy budeme vo Zvolene. Žiaden problém.
Vrátili sme sa do Krupiny, kde sme sa rozlúčili s Vladom a Kamilou a my sme pokračovali ešte na Štangarígeľ (neďaleko obce Žibritov), kde sa mala nachádzať slovanská verzia starokeltského písma. Tentokrát sme sa vydali po zelenom značení. Najprv sme sa brodili bahnom, ktoré tu ostalo po nedávnych lejakoch, neskôr sme boli nútení prejsť cez 1,5 metrové bodliaky a medzitým sme stále hľadali zelenú značku. Turistický chodník? Hahaha ... a načo? Čo tak radšej sa zahrať „Nájdi svojho zelenáča.“ A tak sme hľadali, až sme ho stratili. Namiesto neho sme našli miestneho pastiera. Našiel som teda odvahu a oslovil som ho z dostatočnej vzdialenosti, či reku poradí, kde nájdeme Štangarígeľ. Vzal do ruky svoju palicu a psa a že on nám ukáže smer, lebo toť neďaleko má svoju hydinu. A tak sme kráčali za ním, stále v dostatočnej vzdialenosti, keď tu zrazu sa odpojí a vraví, že za lúkou je asfaltka a na nej tabuľa a tam to už nájdeme, že on tu už má svoju hydinu. Ideme si oči vyočiť na tú hydinu a akurát čo sme tak videli boli ovce. Nuž hontianska hydina. Prešli sme lúkou, dostali sa na asfaltku, našli tabuľu a aj zelenáča, pomocou ktorého sme už aj celkom rýchlo našli skaly, na ktorých mal byť nápis. Ten sme však nenašli, aj keď sme sa snažili. Asi už zarástol machom. Vrátili sme sa teda späť dúfajúc, že z tejto strany už snáď zelenú značku nestratíme. Hmm, ostalo pri dúfaní. Nesklamal nás a po nejakej tej chvíli zmizol. Znova sme sa brodili bahnom, preskakovali potok, nechali sa dopichať bodliakmi a nakoniec vyliezli uprostred hontianskej hydiny. A kohože na kopci nevidíme? Nášho pastiera, ktorý sa s hydinou vracia na salaš. Prehodili sme pár slov na rozlúčku, predrali sa ďalším bahnom a bodliakmi a konečne vyliezli pri levíkovi. Aká to úľava. Aj keď sme už boli celkom dosť unavení, predsa sme sa ešte rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť na výhliadku v Krupine, na Vartovku. Na naše šťastie viedla hore asfaltka a tak sme boli ušetrení od šliapania. Hore sme si vychutnali výhľad na mesto a niekoľkokrát sme skúšali spojiť sa s Bohušom. Zatiaľ bez odozvy. Využili sme to ešte na návštevu pivovaru Dobrovar, kde sme do seba kopli malé pivo, na cestu si vzali 1,5 litrovú fľašu a znova skúsili volať Bohušovi. Stále nič. Presunuli sme sa teda do Zvolena, konkrétne na Môťovku, kde sme zakotvili v prvom bufete. Tam sme sa najedli, pokúsili sa dovolať Bohušovi a keďže ani tentokrát to nevyšlo, tak sme si to namierili na Detvu za Vladom. Ten už na nás čakal s ustlanými posteľami.

1.8.2010 (nedeľa)
Ráno sme vyliezli z postelí niečo po ôsmej hodine. Zobudili sme domácich, rozlúčili sa s nimi a pobrali sa v ústrety ďalším hontianskym dobrodružstvám. Cestou sme sa ešte zastavili v Tescu, dali si rýchle raňajky a pokračovali do dedinky Divín, v ktorej sa nachádza ďalšia zrúcanina, náhoda chcela, aby to bol hrad Divín. Takto zrána sme prechádzali tichou dedinou, v ktorej sa ľudia zhromažďovali v neďalekom kostole a neďalekej krčme. My sme sa prešli popri nich a vyšli na hrad. Výhľad bol nádherný. Popreliezali sme všetky možné aj nemožné hradby a aj som si zaspomínal ako sme tu pred pár rokmi zvádzali ťažké boje.
Odtiaľto sme pokračovali smerom na Veľký Krtíš a poslednú zrúcaninu tohto výletu, Modrý kameň. Z tejto poslednej sme boli aj sklamaní, nakoľko sa tam platilo vstupné. O to by ani nešlo, veď prispejeme, ale keby nás aj na ten hrad pustili. Za vstupné sme sa dostali iba na akúsi spodnú baštu, z ktorej bol výhľad na mesto, zo zrúcaniny sme nevideli nič, pretože ďalšiu časť hradu okupovali sokoliari s pravidelnými výstupmi a tam sa platilo ďalšie vstupné. Nuž ale aj toto je spôsob podnikania. Naše sklamania však zmiernila návšteva rázovitej obce Hrušov. Dedinka, v ktorej nájdete typický hontiansky dom roľníka, kováča, tufopieskové pivnice a to všetko zadarmo. Dokonca sa nám podarilo dostať aj dnu do jednej z pivníc a narazili sme aj na miestnych obyvateľov v hontianskych krojoch. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale každý dedko nám podával ruku, vítal nás v obci a po piatom takom uvítaní sme začali uvažovať, čo asi tak od nás chcú. A oni nič. Len sa usmiali, zapriali pekný deň a venovali sa svojej práci. Hneď sme mali príjemnejší deň. Len keby nám nezačalo škŕkať v žalúdkoch. Vytočili sme teda Bohuša, čo s tou včerajšou večerou a čuduj sa svete, spojenie sa vydarilo. Vysvetlil nám ako ich na tej Môťovke nájdeme a potom sme sa už pobrali rovno tam. A podarilo sa. Bohuš nás čakal tak, ako sľúbil, pri smetiakoch. Nemohli sme ho neminúť. Nastúpil k nám do levíka, nasmeroval nás ku chate, kde nás už čakala Jana s obedom. Najedli sme sa, poukazovali nám chatu aj okolie a nadišiel čas na návrat do Bratislavy. Rozlúčili sme sa s našimi hostiteľmi a vydali sa na cestu späť. Prahy Bratislavy sme prekročili vo večerných hodinách.

Resumé:
Akcia si dala za cieľ odkryť biele miesta na mape Slovenska pre výletníkov, čo sa jej aj podarilo. Škoda len, že Hont neoslovil viacerých členov V.V.V.. Táto akcia ukázala možnosti ako môžu členovia, ktorí sa nachádzajú v blízkosti konania prispieť k spestreniu akcie. Dokonca prvýkrát v histórii prebehlo povyšovanie cez telefón, keď Vlado povýšil Bohuša a ja som mu pritom za Vlada podával ruku. V konečnom hodnotení môžem len povedať, že to bola naozaj vydarená akcia.

Martin