Big Fat Kill 2009

Piatok
Prvý deň, resp. večer akcie som pojala ako ľahký úvod do akcie, ktorá sa mala v plnej miere prejaviť až v sobotu. Medzi 17:00 až 18:00 sa zúčastnení poschádzali na mieste určenia (v Turej Lúke) bez väčších navigačných problémov. Najskôr dorazilo osadenstvo Vladovho autíčka v zložení Vlado, Penďo, Vanda a Ivana s JP, ktorí pristúpili cestou v Moravskom Lieskovom. Krátko nato dorazil aj levík s Maťom, Nikou a Lenkou. Tí už mali ľahšiu úlohu a trafili aj vďaka signalizačnej plechovke, ktorú JP dômyselne narafičil na streche Vladovho auta. Po krátkom zvítaní sa ukázalo, že cestou všetci riadne vyhladli a nikto nepohrdol chlebom s domácou masťou alebo paštétou (tiež domácou). Dobre zasýtení sme sa pustili do prípravných prác, ktoré som naplánovala na tento úvodný večer. Ošúpali sme cesnak a poplakali sme si pri cibuli, obrali ryžu a krúpy. Tie sme dali uvariť, aby boli nachystané do jaterníc. Všetko sme to zvládli relatívne rýchlo. Veď v takom hojnom počte sa ani niet čomu čudovať. Iba Maťo sa čudoval, či to bolo všetko. To ešte netušil, čo ho čaká na ďalší deň. Keď bolo všetko nachystané, presunuli sme sa na Myjavu, kde si každý uchytil miesto na spanie. Milo, Ivana a JP využili samostatné bývanie u Milových starých rodičov, aby sme sa nemuseli všetci tlačiť v trojizbovom byte. Chvíľu sa ešte diskutovalo o tom, čo nás na ďalší deň čaká, ale keďže som nechcela nikoho vyplašiť, radšej sme to za chvíľu zabalili a išli spať.

Sobota
Budíček bol naplánovaný na pol siedmu. V konečnom dôsledku sme to zvládli a po úspešnom skoordinovaní oboch vozidiel sme na miesto zabíjačky prišli akurát včas. Dohodnuté auto s vlečkou na skolené prasa už čakalo na povely. Mohlo sa vyraziť. Všetci (okrem mňa, lebo niekto musel chystať aj raňajky a podobne) sa rozdelili do áut, cestou vyzdvihli mäsiara a hurááá na prasa. Chlapík, ktorý mal tú česť vychovať prvé VVV prasa v histórii samostatného Slovenska, už nás čakal. Odvážnejší jedinci z radou členstva priložili ruku k dielu a ako ťahajú, tak ťahajú to prasa z chlieva von ... Miro (lebo tak sme mašurko pokrstili) nemal najmenšiu šancu. Hlasno a úpenlivo protestoval, až si prítomní (ktorí práve mali voľné ruky) museli zapchávať uši. Jedna dobre mierená rana medzi oči z rúk skúseného mäsiara však rozhodla o tom, že zabíjačka bude. Prasa padlo k zemi a k slovu sa dostal nôž. Po krátkom zaváhaní neskúsených členov sa podarilo zachytiť dostatok čerstvej teplej krvi. Práve toľko, aby bolo dosť na jaterničky. Miro dostal pečiatku VVV a na váhe dokázal, že na to má. Úctyhodných 180 kg sme veru nečakali. Po vyplatení potrebnej sumy bolo všetko to krásne mäsko naše a mohli sme si ho odviesť.
Sprievod rýchlo dorazil naspäť a veci nabrali rýchly spád. Prasa putovalo z vlečky do koryta (musím sa priznať, že aj keď som vo svojom živote absolvovala veľa zabíjačiek, čistenie prasiatka v koryte pomocou reťaze som zažila po prvýkrát). A bolo to niečo úžasné. Telo sme posypali živicou a pooblievali vriacou vodou z kotla. Ide o oveľa efektívnejší spôsob, ako keď sa prasa len polieva horúcou vodou, a tá potom tečie kade ľahšie. V koryte bolo prasiatko ako v parnom kúpeli a chlpy išli pomocou reťaze dolu jedna radosť. Na jednej strane držal reťaz mäsiar, na druhej Maťo a po chvíľkovej depilácii bolo prasiatko pripravené i na tú najnóbl spoločenskú udalosť. Oveľa menej práce mali potom špeciálne škrabky na čistenie prasiatka od chlpov, ktoré si vyskúšali viacerí členovia i dobrovoľníci. Takto odchlpené prasa sa ešte opálilo plameňom z propán-butánovej bomby a pomocou kief a vody sa odstránili aj posledné zvyšky opáleného ochlpenia. Prasiatko bolo čisté a pripravené na porciovanie. Tu bolo treba silných paží, aby sa 180 kg čistej váhy ocitlo zavesené dolu hlavou na trojnožke. Mäsiar pomocou nožov a iných nástrojov (sekera, pílka) viedol lineárny rez zhora nadol a zúčastneným postupne odhalil všetky známe i menej známe zákutia prasacej anatómie. Najprv išli von črevá, ďalej pľúca, srdce a ďalšie orgány a nakoniec po rozdelení hlavy aj jazyk a mozog (ktorý sme si napriek počiatočným pochybnostiam niektorých členov pripravili v nedeľu na raňajky ako praženicu). Vnútorné orgány, ktoré sa mali variť v kotle do tlačenky a jaterníc, sme vyumývali od krvi. Po rozdvojení mäsiar odrezal slaninu a mäso rozdelil na prvotné veľké kusy, ktoré sme si už preniesli dovnútra, kde malo dôjsť k ďalšiemu spracovaniu. Čulý ruch vládol nielen na dvore, ale aj v kuchyni, kde sa už vykonávali tie menej atraktívne, no potrebné činnosti, ktoré patria ku každej zabíjačke. Nakrájali sme cibuľu a postavili na sporák, aby bola pekne opražená, keď prídu na rad jaternice. Krv bolo treba uvariť. A Vlado si zobral na starosť prípravu pečene, aby sme mali čo jesť. Treba povedať, že sa mu podarila a výborne sme si pochutili.
Netrvalo dlho a naporciované mäsko viselo na pripravených hákoch. No radosť pozrieť. Ale práce bolo stále vyše hlavy. Začali sme variť tradičnú zabíjačkovú kapustnicu. Vnútornosti a niektoré kusy mäsa (ako kolená, hlavy a pod.) sa varili v kotle. Namleli sme mäso sa klobásky a mäsiar ochutil zmes koreninami v tom správnom pomere. Čoskoro už viseli hotové klobásky na paliciach. V tomto okamihu už zrejme nikto nepochyboval, že zabíjačka je riadna makačka. A koniec akcie bol stále v nedohľadne. Medzičasom Milo za asistencie Ivany, JP-ho a Penďa uvaril guláš. Keď bolo mäsko v kotle uvarené, mohli sme sa pustiť do prípravy jaterníc a tlačenky. Každá jaternička sa musela ešte krátko ovariť v kolte, kde po dochutení vznikla tradičná zabíjačková polievka, tzv. ovarovica, alebo ovar. Až teraz sme uvoľnili kotol na vytápanie slaniny. Slnko už dávno zapadlo, keď sme sa pustili do tejto poslednej úlohy. A nie je to jednoduchá úloha, pokrájanú slaninu treba súvislo miešať aj viac ako dve hodiny. Vystriedali sme sa pri tom snáď všetci. Každý bol už zmorený po hranicu svojich možností, Maťo už nám tam skoro zaspával po stojačky. Nakoniec sme omámení mastnými výparmi úspešne vytopili kopec masti a oškvarky sa tiež podarili. Na večeru sme mali na výber ovar, kapustnicu aj pečenú jaternicovú kašu s červenou repou alebo chrenom. Na záver sa už každý tešil ako si cez týždeň dajú jablko, alebo iné zdravé veci. Unavení sme sa presunuli na Myjavu a čoskoro sa každý pobral spať. Na jeden deň toho bolo naozaj dosť.

Nedeľa
V tento záverečný deň sme si ráno rezervovali čas na vyspanie, takže budíček bol až na deviatu. Napriek tomu sme ráno ledva vyhrabali z postelí a spacákov. Našťastie už nás nečakala nijaká namáhavá práca. Bolo treba ešte doupratovať nejaké veci a podeliť mäso a výrobky. Dojedli sme guláš, každý si nabral masti, oškvarkov, kapustnice aj trochu ovaru. Po obede sme spravili skupinové foto a každý sa so svojou výslužkou pobral svojou cestou, t. j. smer Bratislava. Po odchode členov a dobrovoľníkov sme s Milom a mojimi rodičmi ešte odstránili posledné dôkazy o tom, že sa nejaká zabíjačka vôbec konala a aj my sme opustili miesto činu (ako pracuje "čistič" sa dozviete v zaujímavom filme „Cleaner“, v hl. u. S. L. Jackson; pozn. by Milo).

Resume:
Akciu hodnotím ako veľmi náročnú, ale zároveň úspešnú, hlavne čo sa týka počtu zúčastnených členov i dobrovoľníkov. Myslím, že sme dokázali, že keď chceme, zvládneme čokoľvek. Týmto by som rada poďakovala všetkým, ktorí sa zúčastnili akcie ako aj tým, ktorí mi pomáhali s prípravou. Osobitná vďaka patrí Milovi za to, že mi vôbec vnukol túto myšlienku, za to, že ma poháňal s prípravami ako aj za napísanie podrobnej pozvánky. A tiež mojim rodičom za odborné poradenstvo pred a počas zabíjačky a zapožičanie bytu na prespanie. Dúfam, že si to ešte niekedy za pár rokov zopakujeme.


Hela