Dunajské ramená – Dunakiliti

Sobota 15.8.2009
Dnešný deň vyzeral asi takto: presun z Dunaszigétu, cez koláčiky v Kisbodáku do Dunaremete na večeru. Hneď ráno sme dostali na výber, či sa chce ísť niekto pozrieť na unikátny rybovod, ale nakoľko sa od neho bolo treba vracať proti prúdu, všetci to zavrhli aj preto, že mnohí ho už videli. A tak plavba prebiehala v pohode a hlavne pomaličky. Skôr sme sa nechali unášať vodou, ako sme pádlovali, s vidinou doma pečených koláčikov, ktoré nás čakali v Kisbodáku. Len tak medzi rečou boli vynikajúce, či už štrúdľa alebo na slano robený kynutý koláč. Sliny nám tiekli ešte večer v tábore. Jediný problém nastal v momente, po prenáške cez brod kúsok od táboriska, kedy nás chcel Žilka zobrať obchádzkou cez krásne rameno, do ktorého sme však akosi netrafili. Príčinou bol fakt, že ostal na konci všetkých lodí a nie na začiatku, aby nám ukázal cestu. Mali sme však dostatok času na vynesenie batožiny, rozloženie stanov a osprchovanie ešte pred samotným odchodom do dediny na večeru. V miestnom, od minulého roku, prerobenom pohostinstve sme dostali obrovskú porciu maďarského gulášu s haluškami, ktorú sme, najmä naša najmladšia členka Kristínka, neboli schopní zjesť. A tak sa musíme poďakovať nemennému členovi sediacemu s nami pri stole, že jej porciu pomohol dojesť, nakoľko skôr by nás Žilka nepustil do tábora. A tak sme sa pomaličky vytratili a pobrali sa spať. Diskotéka, ktorá bola na pláne nás veľmi nelákala.

Nedeľa 16.8.2009
Dnes nás čaká už len krátky úsek na vode, potom termálne kúpalisko v Lipóte a cesta domov. Po menšom probléme s nalodením, nakoľko vstup do vody bol trošku adrenalínový, nás asi po 10 kilometroch čakalo vystupovanie a koniec našej plavby po maďarských ramenách. Vystupovanie podľa slov zúčastnených malo byť nebezpečnejšie ako nakoniec bolo. A tak sme si na konci mohli už len pogratulovať a ísť sa opekať na hrádzu, na ktorej sme museli počkať na naše autobusy, ktoré ako vždy .... meškali. A tak uvarení, asi po dvojhodinovom čakaní na hrádzi, kde sa nie je moc schovať, sme sa vybrali rozhorúčeným autobusom do termálneho kúpaliska. Po dvojhodinovej návšteve nás potom už len čakala cesta do Bratislavy.

Záver: Rada by som sa Zuzke aj Kristínke poďakovala za účasť, za pot, ktorý zo seba vydali pri „úmornom“ pádlovaní dole prúdom a dúfam, že aj napriek všetkému sa im páčilo aspoň tak ako mne. No a o rok sa uvidíme znovu, tentokrát dúfam, že vo väčšom počte.


Oľga