NA DNE MACOCHY

Našou prvou zastávkou bolo malé mestečko Vyškov, kde sme sa mali jednak stretnúť s ďalšou posádkou (konkrétne Fiestíkovci v zložení Hela, Milo a Nikitka) a jednak sme tam mali uskutočniť náš prvý tohto víkendový prepad miestneho pivovaru. Do Vyškova sme dorazili o niečo skôr ako Fiestíkovci a tak sme prepad pivovaru uskutočnili ako prví a do zásoby nakúpili niekoľko láhví miestneho piva. Potom sme urobili krátku okružnú prechádzku námestím mestečka, počas ktorej sme odlovili kešku. Musím skonštatovať, že geocaching si získal srdcia výletníkov a stáva sa súčasťou už takmer každej väčšej akcie. Dúfam, že sa počas tohto víkendu podarí odloviť ešte niekoľko kešiek. To už dostávame správu, že dorazila aj druhá časť účastníkov. Stretli sme sa s nimi, ako ináč, pred pivovarom. Tak ako my, aj oni sa vybrali na „menší“ nákup. Milo ako správny otec, ukázal malej Nikitke ako taký „menší“ nákup vyzerá. Nikitke sa to zjavne páčilo, pretože víťazoslávne získala aj podpivník. Skôr ako sme opustili Vyškov, ešte sme sa poprechádzali a malej Nikitke sa nakúpilo niečo dobré pod zub. Potom sme sa už definitívne presunuli do nášho cieľa, dedinka Černá Hora. A prečo práve Černá Hora? Sú dva dôvody. Jedným z nich je fakt, že je to dobrý východiskový bod na prieskum okolia a blízkej priepasti Macocha. Druhým je fakt, že je tu situovaný pivovar, že vraj s veľmi dobrým pivom. To ale budeme zisťovať večer pri dobrej večeri (aspoň predpokladám, že bude dobrá a chutná).
Po príchode do Černej Hory nás už síce čakali ale izby pripravené neboli. Na ich odovzdanie bolo potrebné čakať hodinu a nám sa to zdalo ako zabíjanie času. Rozhodli sme sa nečakať a ihneď pokračovať v skúmaní blízkeho aj ďalekého okolia. Veď ubytovať sa môžeme aj neskôr. Nakukli sme do mapy, určili trasu, ktorou sa poberieme, nasadli do tátošov a vyrazili smer Svojanov. Tam nás mal privítať hrad z r. 1265, ktorý si v 14. storočí vysoko cenil rímsky cisár a český kráľ Karol IV. a v 15. storočí sa stal hlavným sídlom jednej vetvy známeho moravského rodu pánov z Boskovíc. Na hrad ako prví vyrazili Fiestíkovci a my s Levíkom sme futašili za nimi o pár minút neskôr. Aké však bolo prekvapenie, keď sme na hrad dorazili ako prví. Ono by to také prekvapenie nebolo, keby sme cestou Fiestíkovcov míňali. Lenže ani jeden z nás štyroch to nezachytili a dovolím si tvrdiť, že cestou na hrad sme nepredbehli žiadne auto. Preto pre nás ostáva záhadou, ako sa to mohlo stať? Veď z Černej Hory na Svojanov vedie iba jedna jediná cesta ... A to nehovorím o tom, keď nás zbadali Fiestíkovci, ako stepujeme pred hradnou bránou. Ani im sa však túto záhadu nepodarilo vyriešiť. Nechali sme to teda na iných a radšej sa pobrali zakúpiť si vstupenky. Medzitým sme si všimli, že nevesty si tu podávajú kľučky. Na tom by nebolo nič zvláštne, veď svadba na hradnej zrúcanine môže byť celkom fajn. Jedine nám bolo ľúto samotných neviest, ktoré sa v 17-tich stupňoch pohybovali s odhalenými plecami bez akéhokoľvek bolerka. Nuž otužilé sú tie Moravanky.
Na hrade sme strávili celkom príjemný čas nielen počas samotnej prehliadky, ale aj na detskom ihrisku, na ktorom sa vybláznili predovšetkým Maťo s Lenkou. Neskôr, keď tí dvaja usúdili, že dosť bolo detských hrátok, aj malá Nikitka využila hojdačky a preliezačky. Potom sme už poslednýkrát hodili očko na hrad, rozlúčili sa a po nám už známej ceste sa vydali späť. Nebol to však ešte návrat do Černej Hory ale cieľom bola keltská osada Isarno, ktorá sa nachádza v prostredí bývalého lomu. Tam zopár šikovných dobrovoľníkov vytvorilo čo najreálnejšiu podobu keltskej dediny, vrátane stavieb, remesiel a vôbec života z obdobia spred 2000 rokov, keď tu žili Kelti. Samotná osada v nás zanechala silný dojem a veľmi sa nám páčila. Páčilo sa nám, že to bolo celé postavené ako skutočná dedina. Avšak najväčší dojem, predovšetkým u malej Nikitky, zanechala ovečka a malé kozičky. Tu sme aj my dospeláci zabudli na dospelácky život a spolu s Nikitkou sme ručne vykosili trávu okolo ohrady a nakŕmili nielen ovečku ale aj všetky ostatné „keltské“ zvieratká. Pri tejto činnosti nám postupne dochádzalo, že aj u nás sa zobúdza jedna z ľudských potrieb, a to potreba stravovania. Po vzájomnej dohode sme sa zhodli, že so zásobami v batohoch zvládneme ešte návštevu hradu Boskovíc a potom sa už definitívne presunieme späť do Černej Hory, kde by už mali byť izby 100% pripravené.
A tak aj bolo. Hrad v Boskoviciach sme si prezreli už medzi poslednými návštevníkmi. Rozdelili sme sa na dve skupiny a každá nafasovala písomného sprievodcu. V našej skupine si ho do opatery vzala Lenka a po celý čas nám z neho čítala. Pozreli sme si všetky zaujímavé „pointy“, na ktoré sprievodca upozorňoval a potom sa už definitívne vrátili späť do Černej Hory. Tam sme sa úspešne ubytovali a presunuli do miestnej pivárskej reštaurácie, kde sme si pochutili na naozaj chutnej večeri. K nej sme si neodpustili niekoľko dávok z miestneho piva a zopár pivných elixírov. Aj malá Nikitka dostala na zahasenie smädu nejakú tú fľaštičku naplnenú džúsom. Ale ja by som si dovolila zapochybovať, či to skutočne bol džús. Malá aj napriek celodennému chodeniu a spoznávaniu nových vecí mala toľko energie, že by z nej mohla rozdávať aj počas nasledujúcich dní. Avšak prišiel čas, keď únava sa dostavila. Najprv Nikitka s Helou a potom aj my ostatní sme sa po zaplatení účtu z reštaurácie vytratili. Cestou na izbu sme si neodpustili menšie „rabovanie“ v nočnom pivovarskom obchodíku a zásoby z Vyškova doplnili o láhve z Černej Hory. Po tomto našom útoku sme už spokojne zavreli oči a nechali sa unášať pivnými snami.


6.9.2009 (nedeľa) – Skutočne na dne Macochy

Aj dnešný deň je víkendový, kedy normálny človek nevstane skôr ako o ôsmej hodine rannej. My sme vstávali o siedmej a nemusím ani písať o tom, kto vyliezol z postele ako posledný. Samozrejme, že Maťo. Avšak čas stanoveného odchodu stihol, takže sme sa nemuseli obávať, že rezervované lístky do Punkevní jeskyne nám prepadnú. Posádka Levíka teda vyrazila o čosi skôr ako Fiestíkovci. Kým dorazili aj oni, my sme zatiaľ vyzdvihli už spomínané lístky a ulovili ďalšiu kešku. Bol najvyšší čas vyraziť k jaskyni. Rodinka sa rozhodla pre dopravu vláčikom a my pre dopravu vlastnými nohami. Prehliadka Punkevní jeskyne bola nádherná. Prvá časť prebiehala po suchozemskej časti, kedy sme mohli obdivovať rôzne stalagnity, stalagtity či stalagnaty. Dokonca sme zahliadli aj slona jaskynného. Na konci suchozemskej prehliadky sme dorazili až na samé dno priepasti Macocha, ktorá sa považuje za najhlbšiu priepasť v strednej Európe. A na jej dne sa bolo na čo pozerať. Fotoaparáty cvakali a blesky blýskali. Po chvíľke úžasu nás sprievodca nasmeroval na druhú časť prehliadky, tentokrát po vodnej hladine. Plavba, aj vďaka sprievodcovi, tentokrát v úlohe kormidelníka, bola zlatým klincom programu. Bohužiaľ, veľmi rýchlo ubehla a my sme sa ocitli na konci jaskyne a riečka Punkva nás vyplavila v zátoke. Chtiac-nechtiac sme opustili lodičku a pobrali sa zohriať teplým čajom. Ten nás zohrial dostatočne a tak sme vylúčili zahrievanie počas výstupu na Macochu. Radšej sme zvolili lanovku, ktorá nás zachránila od fyzickej námahy. Nad Macochou sme si urobili výletnícke foto, keď tu zrazu Nikitka prišla na chuť spestriť tieto povinné fotky. Použila na to svojský prístup, priamy útok na fotografa. Našťastie všetci sme to v zdraví prežili a spoločne sme sa mohli kochať výhľadom do priepasti.
Pomaličky sme sa začali presúvať späť na parkovisko a pri zostupe sme odlovili už v poradí tretiu kešku. Na parkovisku sme obehali všetky stánky so suvenírmi a nakoniec sme zakotvili v stánku s jedlom a pitím. Do ruky každý nafasoval po rohlíku s párkom, jedine Milo neodolal riadnemu obedu. Tu však nastal čas rozlúčiť sa s posádkou Fiestíka, ktorá skonštatovala, že zostup z Macochy bol pre najmenšieho účastníka Nikitku vyčerpávajúci a je najvyšší čas na presun domov. Posádka Levíka sa rozhodla ešte pre návštevu najmenšej jaskyne v tejto oblasti, Kateřinskou jeskyni. Jaskyňa bola síce malá ale o to krajšia. Dokonca sme mali možnosť uzrieť aj čierny stalagnit a výnimočnú hru prírody, ktorá pomocou všetkých tých „stala“ vytvorila úžasnú podobu bosorky, ktorá je symbolom tejto jaskyne. Touto jaskyňou sme ukončili prehliadku v okolí Macochy a zvyšné jaskyne si nechávame nabudúce. Najvyšší čas na riadny obed. Keďže Lenka sa v tejto oblasti vyzná, tak odporučila reštauráciu v neďalekých Jedovniciach. Všetci si podľa vlastných slov vybrali celkom dobrý obed, ja som také šťastie nemala. Vybrala som si „rezeň plnený podľa Marušky“ a tak to aj dopadlo. Rezeň veľký ako tanier a nechutne obalený v 2 cm vrstve strúhanky. Bližší popis ingrediencií, ktoré tvorili náplň rezňa, by som radšej vynechala. Šťastie, že zemiaky boli ako-tak jedlé.
Našou dnešnou poslednou zastávkou bola návšteva neďalekej zrúcaniny hradu Holštejn. Pravdou však je, že táto zrúcanina ani na mape nebola zaznačená a ani sme netušili, čo nás tam čaká. Zistili sme to až na mieste, kde sme objavili takmer nič. Iba časť zarasteného hradného múru a tabuľu, ktorá informovala zatúlaných turistov o tom, že bývali časy, keď tu hrad skutočne stál. Ale prechádzka na záver to bola pekná. S pocitom krásne stráveného víkendu sme nasadli do levíka a vyrazili do Brna, kde sme vrátili zdravú a živú Lenku do jej domova. Potom už posledný úsek cesty Brno – Bratislava a úspešná akcia je za nami.

Resumé:
Akcia bola skutočne vydarená. Okrem toho, že sme spoznali krásy moravskej prírody a jeden zo stredoeurópskych unikátov, ochutnali sme aj ďalšie české pivá, ktoré sa majú naozaj čím pochváliť. Som rada, že táto expedícia bola prvou veľkou viacdňovou akciou pre Nikitku, ktorá to zvládla úplne perfektne a samozrejme my s ňou. Týmto jej ďakujem a ostatným účastníkom ďakujem za krásne strávený víkend.


Nika