Hľadanie jari

Prvý zádrheľ sa objavil hneď na štarte. Ukázalo sa, že Nikitka od minulého roka celkom dosť podrástla a kládla neprimeraný odpor pri umiestňovaní do nosiča. Naveľa-naveľa sme ju tam predsa len nejako vtlačili a výlet sa mohol konečne začať. Vykročili sme dolu chodníkom smerom k neďalekej základnej škole, kde sa naša púť stočila do lesa. Mohlo to byť príjemné miesto nebyť všade prítomného smetia. Ako sme však išli hlbšie a hlbšie do lesíka, smetí ubúdalo, no nečakane zmäkla pôda a pred nami sa zjavil močiar. Dá sa povedať, že išlo o prvý objav tohto dňa a teraz mi napadá, že sme ho ani patrične nepomenovali – snáď dodatočne po dôkladnom topografickom prieskume. Bol to len malý močiarik a našťastie sa v ňom nik neutopil, aj keď by mohlo byť zaujímavé vyskúšať jeho vťahovú silu. Tentokrát sme ho v pohodičke obišli a zakrátko sme opustili divočinu: pred nami sa zjavila cesta, štvorprúdová, a za ňou už čakalo jazierko Malý Draždiak na svojich pozabudnutých objaviteľov. Rozhodli sme sa pre prieskum terénu v okolí a zistenie jeho vhodnosti pre prípadnú opekačku. Ukázalo sa však, že to tu trpí akútnym nedostatkom súkromia, čo dokazovali aj prítomní oddychujúci spoluobčania, ktorých sme doslova museli prekračovať. Ich chyba, už nenarastú, ale zdalo sa, že sú už dosť veľkí.... .
Navštívili sme aj miestny poloostrov, ktorý by pri troške dobrej vôle, resp. troške výdatného dažda, kľudne mohol byť aj ostrovom.
Počas našej malej prechádzky okolo jazera sa nič zvláštne nestalo. Za zmienku možno stojí ešte skutočnosť, že Nikitka vo Vladovi ihneď spoznala vyššiu autoritu, poslušne ho prijala za svojho mentora a nechala sa poučiť o technike hádzania kamienkov do vody ako aj o funkcii protitankových ježkov (dračích zubov).
Ďalej sme to odpichli smerom k Veľkému Draždiaku (VD). Milov návrh ukončiť akciu v krčme pri dostihovej dráhe bol prekvapivo zamietnutý. Viac-menej aj preto, že pri VD sme sa mali stretnúť s Michaličkovcami.
Vo vysychajúcej mláke kúsok od jazera sme objavili kolóniu žiab v predžubrienkovom štádiu. Penďo hneď začal organizovať záchrannú akciu – v pohodenom plastovom poháriku už-už chcel nosiť úbohým stvoreniam životodarnú tekutinu. V poslednej chvíli však v jeho rozpoltenej dušičke vyhral skeptik. Nie sme predsa žiadni potrhlí Greenpeace-áci. Tá žaba si mala dobre rozmyslieť, kam si nakladie vajíčka. A just!
Pri VD sme ocenili zmysel našich predkov pre dramatično a hororový scénár. Postaviť elektrické vedenie nad jazerom – hm, to len tak nevymyslíš! Skrátka, nedeľná zábava pre celú rodinu.
Vteda začala naša nekonečná cesta okolo jazera. Nekonečná preto, že najmladší víletník si zmyslel (jednoznačne v duchu samotného V.V.V.), že jazero je príliš hlboké a je treba ho zahádzať kameňmi, najlepšie hneď všetkými.
Naveľa-naveľa sa nám podarilo zdolať aj posledný úsek našej cesty a dorazili sme na miesto určenia, kde sa k nám zakrátko pripojili zmeškavší členovia – Maťo a Nika. Ich prispením získala „akademická štvrťhodinka“ celkom nový rozmer.
Milo prítomným poďakoval za účasť, ktorá bola nečakane hojná (aj vďaka novému systému účasti „jedna noha sem, druhá tam“) a na Penďove naliehanie ukončil akciu. Všetci sa pokojne rozišli do svojich domovov. Akurát nás ešte na záver nečakane prepadol Vlado, ktorý si na Nikitkinom nosiči zabudol vlajku. Nezúčastnený pozorovateľ sa musel veľmi čudovať .

Hela

Záver:
Myslím, že operácia splnila svoj účel, aj keď sme v jej priebehu museli operatívne zmeniť cieľ. Nakoniec by som rád poďakoval všetkým zúčastneným.

milo