Laugaricio

Počas cesty sme mali krátku zastávku na cigu na jednej benzínke a všetko bolo fajn - jednoducho bombovo. Do Beckova sme prišli po diaľnici bez akýchkoľvek problémov. Len čo sme sa vylodili, vyrazili sme k hradu. Prešli sme bez povšimnutia okolo zavretej pokladne cez prvú bránu. Zatiaľ všetko prebiehalo až príliš dobre. Po tom, čo sme sa dostali na vnútorné nádvorie, sme však narazili na ďalšiu bránu zavretú železnými mrežami. Koniec koncov hrad je otvorený až od 30-teho apríla, a tak sme nemohli nič iné urobiť ako hľadať inú prístupovú cestu.
Obišli sme teda hrad a narazili na drevenú palisádovú hradbu s bránou a dvoma nízkymi strážnymi vežami. Členovia V.V.V. okamžite prenikli cez opevnenie a obsadili obe strážne veže. Keďže sme ale nemali kľúče od brány, nemohli sme nikoho vpustiť dnu a po chvíľke urputného boja (kde sme liali na útočníkov Coca-Colu) sme sa stiahli z hradieb a vyrazili pozrieť priľahlý židovský cintorín. Našli sme aj kamienky na náhrobkoch čo dokazovalo, že aj toto miesto nie je zabudnuté.
Po Beckove sme vyrazili lokálnymi cestami smerom k Trenčínu, kde sa nám podarilo zaparkovať pri peknej, aj keď nepoužívanej synagóge. Našim primárnym cieľom bolo nájsť nápis na skale, ktorý hovorí o Rimanoch, ktorí tu prezimovali. Ako sme išli mestom narazili sme na bezplatné verejné WC, pár ľudí na prechádzke a vcelku pekné centrum. Osobne som bol z Trenčína príjemne prekvapený a to bol len začiatok. Ako sme prešli okolo hotela Tatra, v ktorom je nápis ukrytý, naďabili sme na kvetinárstvo a skalný reliéf pána a podaného. Z ničoho nič sa pani kvetinárka nazdala, že hľadáme onen povestný nápis a povedala nám, aby sme len smelo vliezli do hotela. Na jej odporúčania sme sa tam teda vybrali a na recepcii nás milo privítali a bez okolkov nás poslali kochať sa nápisom na ktorom stálo:

Na víťazstvo cisárov
Vojsko, ktoré leží v Laugariciu
855 vojakov II. légie
(Marcus Valerius Maxim)inaus
Legát II. légie Pomocnej dal vyhotoviť.

Vidieť tento nápis bol skvelý pocit a potom čo sme sa dostatočne pokochali týmto unikátom, vyrazili sme spať do mesta. Oslovili sme jednu okoloidúcu pani a tá nám bez okolkov poradila, ako sa máme dostať na hrad, aké expozície sa v Trenčíne oplatí vidieť a takisto aj aké hrady a kláštory sú v blízkosti mesta.
Dostali sme sa okolo spadnutej Trenčianskej hradby k pokladni a kúpili si lístky na malý okruh. Vstupné nebolo nízke, ale keďže má tento hrad problémy, dá sa to pochopiť. Pomotali sme sa po dolnom hrade, až sme dorazili k palácu Zápoľských, kde sme počkali na sprievodkyňu. Tá si nás vyzdvihla spolu s malou skupinou turistov s deťmi. Pozreli sme si rotundu datovanú do 9 – 10. st. a potom sme vyliezli na vežu, v ktorej bola malá expozícia zbraní. Pokochali sme sa pohľadom na Váh preliezli všetky možné časti veže a našli jedno tajné točité schodisko, ktoré zjavne okrem nás nepoužíval nikto, a tak sme ho očistili od pavučín.
Po krátkej debate o histórii hradu a expozícii, vyšli sme von a našli pekný betónový bazénik s vrstvou ľadu na povrchu. Marek chcel skúsiť hrúbku ľadu kameňom, no v tom uvidel našu sprievodkyňu a ako malý chlapec kameň pustil na zem, na čo ona povedala: „Len smelo do toho, ráno som to tiež skúšala“. A tak sme to skúsili aj my. Po vybláznení sa s bazénikom sme potrebovali niečo hlbšie, a tak sme si išli pozrieť studňu, ktorú kopal Omar pre Fatimu. Samozrejme ako povedala aj sprievodkyňa, nie je to pravda, keďže Matúš Čák, najslávnejší pán hradu, mohol ťažko v čase svojej smrti v 1321 zamestnať Omara alebo zajať Fatimu, ktorých pra-pra-dedkovia žili kdesi na strednom východe a snívali, že raz dobijú Konštantínopol. Pokúsil som sa do studne hodiť Jana, aby sme zistili aká je hlboká, no zachytil sa o mreže a nie a nie prepadnúť skrz. Po chvíli sme sa rozhodli, že pôjdeme ďalej.
Pri zostupe z hradu sme narazili na dom, kde na narodil Vojtech Zamarovský a kde je v súčasnosti obchod so suvenírmi. Reálne tam ale starými metódami produkujú nádoby pravekého typu, čo sme si nemohli nechať ujsť. Videli sme aj rekonštrukciu neolitického vrtáka kamenných sekier a chlapík, ktorý nám otvoril, nám poukazoval všetko čo mohol. Zároveň nás pozval aj na ďalšiu návštevu, keď budeme v Trenčíne. Táto časť akcie bola vydarená, lebo sa takmer všetci mohli konečne dotknúť exponátov, ktoré sú vystavované v múzeách, lepšie povedané ich verných kópii.
Prešli sme sa ešte mestom a po krátkej úvahe sme vyrazili do Hornej Stredy, aby mohol Penďo ochutnať koninu. So slnkom v očiach sme našli odbočku z diaľnice a aj tavernu, kde sme sa všetci dobre najedli. Penďo si síce koninu nedal, ale myslím, že diviak ho plne uspokojil. Takto oddýchnutí, najedení a plní nových zážitkov sme vyrazili spať do Bratislavy kde naša akcia aj skončila.

Resumé: Akciu hodnotím ako veľmi vydarenú a nasadenie účastníkov akcie za príkladné. Chcem sa touto cestou všetkým poďakovať, že dopomohli k úspechu tejto akcie. Mesto Trenčín nie je síce mestom akým je Bratislava, no jeho vybavenosť a ochotných obyvateľov možno len pochváliť. Celkovo tak dopomohli aj oni k úspešnému priebehu akcie.



Vaclo