Kaiserstein

Ako výstupovú trasu som určil červenú cestu, aspoň na mape tak bola označená. Vraj je to najťažšia turistická trasa na vrchol. Vzbudilo to v nás trošku obavy nakoľko nerobíme výstupy do hôr tak často a kondička tiež nie je nič moc. Ale trasa bola najkratšia. Cesta do dediny Losenheim prebehla úplne hladko a okrem toho, počas cesty bol krásny výhľad na celé pohorie Schneeberg, kde sa spomínaný kopec nachádza. Na parkovisku bolo zjavné, že podobný nápad ako stráviť slnečný sobotný deň mali viacerí. Všetci ale, na rozdiel od nás, trielili priamo k sedačkovej lanovke, ktorá ich mala vyviesť do prvého break pointu (1235 m).
My sme sa vybrali hore pešo, skratkou popri lanovke. Cesta bola strmá a plná kravských exkrementov (hovien). Nika tento môj “skvelý“ nápad aj adekvátne okomentovala.
Štyristo metrov prevýšenia po strmom svahu nám dalo celkom zabrať, čo bolo dosť zjavné na mojom tričku, čo ale nechápali ľudia vystupujúci z lanovky. Nevadí, aspoň mali o čom premýšľať.
Po krátkom oddychu strávenom kochaním sa na dolinu pod nami, sme sa pobrali v ústrety kopcu. Spočiatku sme stúpali lesným porastom. Veľmi nudná časť, výhľad žiadny. Zrazu les skončil a pred nami sa objavili obrovské balvany, pod nohami rozdrvené malé kamene, po ktorých sa skvele kĺzalo smerom nadol. Lenže my sme chceli hore. Tento úsek bol našťastie krátky. Je to však veľmi pekný úsek, pretože medzi kameňmi je nádherný výhľad na okolitú krajinu. Dodalo nám to elánu a stúpalo sa nám oveľa ľahšie.
Začali sa striedať úseky pokryté štrkom a pevným balvanom. Stále to bolo dosť strmé, čo nám vyhovovalo. Pri pohľade nahor sa zdalo, že sme už skoro na vrchole. Bohužiaľ po zvládnutí náročného, takmer ľahko horolezeckého, úseku sa pred nami zjavila planina. Pred nami cesta po hrebeni, ktorá by už nemala byť dlhá a náročná. Omyl. Bolo to presne naopak. Tento úsek bol asi jeden z najťažších. Stúpanie síce nebolo veľké ale dlhéééé a monotónne. Stále sme mali pocit, že už by mal byť koniec, ale opak bol pravdou. Už sme mysleli, že to nemá konca kraja, že Kaiserstein nikdy nedosiahneme. O to väčšia bola naša radosť po zhliadnutí horskej chaty. Kúsok od nej bol vrchol. Ako sme to zbadali, hneď bolo po únave. Prečítali sme si pamätnú tabuľu o návšteve tohto kopca cisárom Františkom Jozefom. Na jeho počesť sa aj volá. On však, na rozdiel od nás, tam išiel zubačkou z Puchbergu.
Spokojní sme si tam spravili piknik, trošku oddýchli a išli pozrieť ešte najvyšší kopec pohoria Klosterwappen (2076 m). Bol to už len kúsok po hrebeni. Na vrchole bol nejaký kríž a vysielač. Pokochali sme sa teda ešte pohľadom na druhú stranu pohoria a vydali sa na cestu späť. Je nutné ešte podotknúť, že na cestu späť je odporúčaná iná cesta, a to tá, po ktorej sme šli hore pri prvom zimnom výstupe. Tá nie je taká strmá. Nám sa ale nechcelo ísť obkľukov, a tak sme šli tak, ako sme vyšli. Po čase sme pochopili, že to zasa až tak dobrý nápad nebol. Zostup po tej strmej časti bol náročnejší ako výstup. A Nika, keďže sa hore vybrala v nových topánkach, dostala riadne zabrať. No čo, aspoň ich rozchodila. Cesta dole nám trvala skoro tak dlho ako výstup a po zhliadnutí auta sme boli šťastím celý bez seba. Teraz už len unavení odšoférovať domov.

Resumé: Akcia to bola skvelá, jediné negatívum bola nízka účasť. Tí, ktorí neboli môžu ľutovať, ale každému odporúčam ísť sa tam pozrieť. Určite to stojí zato. Tí z Vás, ktorí si myslia, že ich kondička nato nestačí, nech vyskúšajú iné výstupové trasy. Len nie lanovku!!!!!!


Maťo