Partizáni s klobúčikom

Už v našom bode A na Patrónke sa okolo hemžilo podozrivo veľa ľudí s košíkmi. Dopravný podnik nám pristavil nový Solaris a onedlho sme boli v bode B – Záhorskej pivnici. Tam sme chvíľu podliehali vábivému volaniu Sirén v podobe famózneho piva Černá Hora (v tamojšej krčme), avšak nebezpečný úsek sme prekonali a už sa začína terén stúpať.
Les nám už od počiatku nechcel dať nič zadarmo a snažil sa brániť za pomoci komárov. Náš postup to však spomaliť nemohlo. Ako sme sa však predierali húfmi zmyzu, bolo jasné že v lese niečo chýba. Vyzval som preto huby z moci úradnej aby vyliezli, no kupodivu to nezabralo. Vytvorili sme preto čosi ako rojnicu a začali prečesávať terén. Zuzka ktorá jediná mala dôvod zhýbať sa k zemi skonštatovala, že nedávno tu niekto pred nami bol. A to sme zámerne vchádzali stále hlbšie a hlbšie do lesa – ďalej od cestičky. Ušli sme preto ďalší úsek vyznačenou cestou hlbšie do hory a po istom úseku stočili to v pravom uhle do lesa. Situácia sa mierne zlepšila – objavilo sa pár Bediel, i dáky ten suchohríbik (ako sa neskôr pri krájaní ukázalo – väčšinou Modráky).
Po čase sme naďabili na volný priestor s popílenou gulatinou, súci na oddych a posilnenie sa. Posilni sme sa teda, no oheň sme radšej nerozkladali, aby sme na sebe huby zbytočne nepozorňovali. Pokračujeme a o chvílu sa napájame na asfaltku idúcu od horárne Kačín. Zrazu však zisťujeme, že niečo nehrá. Terén síce verne zodpovedá mape, len potok tečie opačne. Stretnutie s dodávkou Mestskej polície a kratučký družný rozhovor s hliadkou nám však dodal sebavedomie a opäť držíme kormidlo pevne v rukách.
Kopce okolo cesty smerujúcej na Železnú studničku nám poskytli ďalšiu príležitosť prečesať les. Bolo vidno že terén sa mení – les záhoráckeho typu vystriedala kamzíko-koliboidná vegetácia. Paradoxne tu sme našli najviac kúskov stojacich za odtrhnutie. A to ako na prípravu pokrmu pre nenávideného kolegu či suseda, tak dokonca aj na konzumáciu vlastnú. Naša púť sa však chýlila ku koncu. Ešte posledné údery po komároch a už nás pohlcuje interiér autobusu.
Na zastávke pri vojeskej nemocnici vyliezlo z mojich druhov, že mienia pokračovať až na Patrónku. V mojom košíku sú však aj Mišovej a Romanove huby! Krátke zaváhanie, okamihy ktoré môžu veľa zmeniť. A je to tu! Obaja moji spoločníci mi veľkoryso prenechávajú svoje Bedly a moja mama v tom momente – doma nič netušiac – získava večeru.
Čo ešte povedať o akcii? Z hľadiska pohybového vyžitia bola rozhodne dobrá. Z hľadiska úlovku dobrá, pokiaľ ide o úlovok Zuzkin... a môj - s podielom, ktorý mi pôvodne nemal patriť. Ako doma odpovedali Mišo a Roman na nádejné pohľady rodiny, netuším. (Zuzka dozaista vedela, prečo od počiatku umiestňuje úlovky do vlastnej plátenej tašky.) Ďakujem obom druhom za nájdené a prenechané hríby na sušenie, mamka by im zas touto cestou rada poďakovala za večeru.

Penďo