Východ Juh

Deň 2. – 15.7.2006 : Betliar - Krásna Hôrka (Sobota)

Tento deň sme mali vyhradený na prieskum Rožňavy, obhliadku kaštieľa v Betliari, hradu Krásna Hôrka a mauzólea v Krásnohorskom podhradí. Okolo 9:00 sme boli pri strážnej veži na námestí v Rožňave. Je zaujímavé, že strážna veža disponovala aj slnečnými hodinami, ktoré fungovali od 9:00 ráno. Avšak len v zime, lebo slnko nejavilo žiaden záujem zasvietiť na ne - keď sme pred nimi o 9:00 stáli my. Strážna veža bola antituristicky otvorená pre verejnosť od 11:00 do 13:00 počas pracovných dní. To v nás vyvolalo dojem, že Rožňava je skutočne zaspaté banské mesto. Holt možno by sa zišlo trošku ho zobudiť. No aj napriek tomu sme sa nenechali odradiť a vyrazili sme do Betliara. Cesta tam prebehla bez veľkých problémov a takisto bez problémov sme našli aj kaštieľ. Prešli sme sa po parku, kde sme našli pekný umelý vodopád a jazierko. Celý tento komplex bol skutočne príjemný aj keď dosť poničený, pravdepodobne predchádzajúcimi povodňami. Penďo mal chuť na muflóna, ktorého ponúkali v blízkej reštike. Vydali sme sa tam, len čo sme na informáciách kaštieľa vystrašili dievča, ktoré bolo síce ochotné no nebolo samostatne schopné podať nám akúkoľvek informáciu. Avšak my sme v pokladni zistili, že spoj do Rožňavy nám ide o 14:27 a rozhodli sme sa ešte najesť. Reštika. Reštika bola vcelku dobrá, až na to, že po tom ako sme si objednali, prišla za nami dievčina, že práve toto jedlo nemajú a takto sa to opakovalo asi tri krát. Nakoniec sme dostali nejaký ten žvanec a vyrazili sme na zastávku s adekvátnym predstihom. Ku podivu autobus do Rožňavy išiel o 27 minút skôr a tak sme tam dorazili v správnom čase aby sme stihli aj spoj do Krásnohorského podhradia. V podhradí nás miestni informovali ako hore k hradu. Dostali sme sa tam bez väčších komplikácií. Avšak posledný vstup sa uskutočnil o 15:30 a my sme prišli o 15:35. Podarilo sa nám ukecať pokladníčku a pridali sme sa k poslednej skupine turistov.
Prezreli sme si expozíciu venovanú hlavne rodu Andrasy a najmä Františke, ktorá bola poslednou s tohto rodu. Tak ako sa Penďovi páčil park v Betliari a chcel v ňom mať malú železničku, Katke sa páčili osobné veci Františky a sarkofágy s Anjelikmi.
Po skončení prehliadky sme sa šturmom vybrali k mauzóleu ku ktorému som poznal cestu s 5% pravdepodobnosťou. Napriek tomu som - spomínajúc na mapu Košíc - neochvejne vyrazil vpred a hnal jednotku ako sa len dalo, aby sme stihli pozrieť si aj mauzóleum. Dorazili sme tam „o 5 minút 12“. Zuzke sa táto časť prehliadky zo zlatým stropom a mozaikou sv. Františky páčila asi najviac.
Po tom čo sme sa vytešili z tohto secesného výstrelku posledných Andráshyovcov, obrátili sme späť do Rožňavy. Ako sme dorazili na zastávku autobusu v Krásnohorskom podhradí hneď si jeden pre nás prišiel a do Rožňavy nás odviezol promptne a rýchlo. Teraz, keď si uvedomujem ako je to v Rožňave so spojmi, zdá sa mi tento fakt ako reklamný ťah, či nádherný sen, prípadne demo na nalákanie obetí.

Deň 3. – 16.7.2006 : Taxík, Jaskyne a Pochod (Nedeľa)

Povzbudený včerajším úspechom so spojmi sme sa rozhodli vyraziť na železničnú stanicu odkiaľ nám mal odísť vlak do Plešivca o 7:40. Ranné vstávanie nás nezlomilo a neohrozene sme vyrazili hľadať vlakovú stanicu v Rožňave. Bohužiaľ Rožňavská vlaková stanica sa podľa našich zistení nevyskytuje v Rožňave, ale v obci Brzotín presnejšie v jej časti Bak. Podľa miestnych mala byť vzdialená asi 30 minút pochodu no my sme si uvedomili (po tom ako sme sa dostali mimo Rožňavy), že náš smer nie je správny - veď kto by v Brzotíne hľadal Rožňavskú železničnú stanicu. Ona ale tam bola, len my sme ju jednoducho ani po cca hodine pochodu nevedeli nájsť. Teraz mala Rožňava konečne navrch a to bol len začiatok.
My sme sa ale nevzdali a keďže sme vedeli že ďalší spoj ide až v pondelok, rozhodli sme sa skúsiť ukecať nejakého taxikára. Len čo sme dorazili na ich stanovištia dohodli sme sa s prvým taxikárom na cene 400 Sk za presun do Domice čo sa nám zdalo ako dobrá cena.
Taxikár letel ako blázon smerom k Domici a nám pomaly svitalo, že túto cestu späť neprejdeme peši tak rýchlo ako by sme chceli. Do Domice sme dorazili v čase prvého vstupu a pozreli sme si túto malebnú jaskyňu. Pre Slona jaskynného tam síce vhodné stalagtity neboli, no v riečke Styx, po ktorej sme sa plavili, by si určite prišiel na svoje Cháron (ako prievozník turistov, keď už mŕtvi za prevoz neplatia, turisti by mohli).
Tak sme sa nabažili Domicou a jedna šikovná nemecká turistka sa pousilovala srdečne potknúť Zuzku, aby na jej bielych gatiach bola aj spomienka na blato Domice, v ktorom sú uchované spomienky na Bukovohorskú kultúru.
Keď sme sa vymotkali z jaskyne, zrealizovali sme skorší Zuzkin nápad – dať ešte raz zarobiť taxikárovi. Okamžite som ho kontaktoval a Penďo si počas čakania zakúpil bezvčelový, jednoplástový med.
Taxík nás odviezol k Gombaseckej jaskyni, kde sme si dali teplý čaj. Dokonca aj ja lebo napriek chladnému dňu som mal na sebe len tričko V.V.V.. To ma síce hrialo na duši, no telo v tých jaskyniach akosi mrzlo. Aj keď neviem prečo, veď tam pradávno žilo veľa ľudí a preto som dúfal, že tam bude teplejšie.
Do Gombaseckej jaskyne sme sa dostali takisto bez problémov a napriek tomu, že je menšia ako Domica, je to takisto pekná jaskyňa. Stalagtity tejto jaskyne sú neuveriteľne tenké a dlhé čo vyzerá skôr ako ihlice zavesené zo stropu. 8 metrové podzemné jazierko však vyzeralo skutočne dobre, bez ohľadu na výmysly sprievodkyne ohľadom podobnosti jaskynných útvarov. Cez zimu, keď je jaskyňa zavretá tu vraj predávajú pečené Salamandre a možno kvôli jedovatosti tohto zvieratka je aj jaskyňa cez zimu zavretá.
Keď sme sa už nakochali podzemia, bol čas na čerstvý vzduch prúdiaci okolo hlavnej cesty do Rožňavy. Autá sa mihali okolo nás a 15 km ubehlo veľmi pomaly a namáhavo. Jediná spokojná s pochodom bola Katka, lebo ako rozmŕzala, telo sa jej začalo znovu hýbať. Človeku robí dobre keď si uvedomí, že už nie je stalagmitom či stalagtitom, ale hýbucim sa živým organizmom.
Keď sme dorazili do Rožňavy vzali sme si bágle s ubytovne, Zuzka sa prezliekla a okolo 17:00 sme boli na autobusovej stanici. Tu sme očakávali autobus do Košíc, ktorý mal odísť o 18:15. Toto by sa ešte dalo zniesť no autobus nešiel. Nevadí, spolu s ďalšími cestujúcimi sme čakali na autobus idúci o 19:45. Okolo 20:00 to už nikomu z čakajúcich nedalo a išli sme sa hromadne spýtať, čo sa stalo s našim spojom. Na našu úľavu prišiel šťastný dispečer a oznámil nám s úsmevom, že autobus sme zmeškali lebo išiel 19:25. Jeho úsmev však stuhol v jaskynný škleb keď sme argumentovali, že to je síce pekné, ale my tu sedíme už od 17:00 a bolo by nabudúce od tohto spoja milé ak by zastavil aj na zastávke.
Keďže v Tescu bol akurát výpredaj peria a smoly, dispečer pochopil, že niečo je nutné urobiť a zabezpečil nám linku do Košíc. Je nutné len dodať, že počas času ktorý sme strávili na zastávke, prefrčali okolo nás minimálne štyri autobusy s košickou ŠPZ. Spojov by teda aj bolo dosť, len ochota čo i len spomaliť pri nástupišti nebola žiadna.
A tak po nekonečnom čakaní a rýchlej ceste autobusom sme sa konečne dostali zo zaspatého bývalého baníckeho mesta Rožňava do Košíc, kde si nás vyzdvihol Fero a poskytol nám veľmi dobré ubytovanie, ktorého úroveň nás vlastne motivovala zostať v Košiciach až do konca expedície.

Deň 4. – 17.7.2006 : Slanec, Trebišov – hrad ste už videli a teraz je zavreté. (Pondelok)

Len čo sme sa pozviechali po včerajšom pochode a čakaní, odviezli sme sa iba trošku meškajúcim vláčikom do dedinky Slanec. Cesta na hrad nemohla trvať dlho lebo o 15:00 sme mali spoj do Trebišova. Kopček vyzeral ako ľahko zvládnuteľný a tak som sa rozhodol, že to môžeme zobrať priamym útokom na hrad. Jednotka, ale nebola pripravená (po včerajšom náročnom dni) na lozenie po asi najlepšom erbordingovom svahu aký som kedy videl. Jednotka spontánne zvolila poľnú cestičku a o chvíľu som ju (zastavený skalným hrebeňom) nasledoval. Tak sme spoločne nakoniec dorazili na tento malý hrad vybavený dominantnou vežou.
Prezreli sme si hrad, Zuzka pofotila letargické motýliky a jeden turista nám urobil spoločnú fotku. Ako sme počuli posledné stlačenie spúšte foťáku začalo sa nám cnieť po kofole a preto sme sa rýchlo vydali do dediny s úmyslom vyhľadať ju. Penďo si cestou do krčmy podal Loto a neskôr aj vyhral. Teraz na seba budú miestny zazerať, kto z nich to získal tých 88 korún a Penďo sa bude doma s toho radovať.  V krčme mali len citrokolu a špinavé poháre, no prišla vhod. Autobus do Trebišova dorazil o 15:00 a my sme sa bez problémov nalodili. Cesta prebehla rýchlo bez akýchkoľvek problémov.
Trebišov bolo ďalšie zaspaté mestečko. Po tom čo sme sa zorientovali, zamierili sme do mestského parku, kde sme si chceli pozrieť zrúcaninu hradu Parič a mauzóleum Andrásyovcov. Parčík sme našli a už len ostávalo lokalizovať jedinú atrakciu mesta Trebišov. Po krátkom prieskume sa tak stalo, od plotu ohradeného areálu nás však vypoklonkovali miestny obyvatelia. Vraj tam momentálne prebieha výstavba a hrad sme už (na diaľku) videli. No možno sa to dalo aj slušnejšie. Prešli sme teda okolo umelej vodnej priekopy a prišli k mauzóleu odkiaľ sme odfotografovali hrad. Katka nezbedne preliezla plot a cvakla aj vcelku pekné mauzóleum.
Uspokojili sme sa aspoň s takýmto prieskumom a ostávalo nám už len nájsť fungujúcu reštauráciu. Jedna sa nám aj do cesty postavila, no prvý problém bol nájsť do nej vchod, druhý že od 16:30 v nej už nevarili. Napokon sme sa rozhodli vstúpiť do miestnej snobskej reštiky s cenami ako v Bratislave. Objednali sme si Haláslé, ktoré napokon nemali a popíjali Vineu – náhradu za tiež neprítomnú Kofolu. Penďo skúsil miestnu pizzu (bez syra) obohatenú až štyrmi kolieskami klobásy a jednou olivou. Pizza už nevyzerala tak snobsky, na to koľko stála. Keď sme sa „dosýta“ najedli, vyrazili sme hľadať obchod s Tokajským vínom, pre ktoré, sme sem vlastne prišli. Aj sa nám ho napokon podarilo nájsť, no obchod bol samozrejme otvorený len do 15:00. Z celého tohto mesta som mal pocit, že všetko ako by fungovalo podľa párneho či nepárneho týždňa a postavenia mesiaca či ročnom období.
Mali sme veľké šťastie, že odchody autobusov sa skutočne zhodovali s tým, čo bolo napísané na rozpiske, či snáď že bolo leto, krátko po splne a vhodný týždeň. Ak by nebolo po splne som si istý, že by autobusy odchádzali pre nás v nezistiteľnom čase. No keďže aspoň v tomto sme mali šťastie, vrátili sme sa do Košíc kde sme prežili zvyšok dňa.

Deň 5. – 18.7.2006 : Košice (Utorok)

Tento deň sa začal ako každý iný ráno. Našou úlohou bolo preskúmať Košice, mesto a múzeá. Najprv sme nakúpili zásoby, uložili ich u Fera, posilnili sa a začali sme s obhliadkou mesta Vyrazili sme do mesta smerom k sv. Alžbetke. Aby sme si pozreli miestne pamätihodnosti. Prvé čo upútalo Penďa bola električka od parkovaná pri kostole a slúžiaca ako reštika. Po tom čo sa s ňou nechal viackrát odfotiť sme sa zaryli do košického podzemia a riadne ho celé presnorili. Bolo to milé a zalietali sme si aj v delostreleckom salóniku  Takto vytešený sme vbehli do dómu sv. Alžbetky, nezaplatili vstupné a nafotili čo sa dalo. Hlavne Katka bola s dómu riadne unesená a narobila kopec fotiek. Keďže bola rýchlejšia ako chlapík kontrolujúci fotenie v dóme nafotila aj to čo bežný turista nevidí . Po dóme sme vyrazili ďalej pozdĺž námestia k technickému múzeu. Síce bolo malé no niektoré exponáty sa dali použiť a tak sme sa vyblbli s kresleným filmom a statickou elektrinou. Popisy boli ešte z čias Československa a Penďo spoznal, že boli bez uvedenia zdroja ukradnuté z jednej českej knihy. Keď som periskopom zhliadol, že sa blíži ochranka aby nás maloletých vyviedla von rýchlo sme vrazili štempeľ do návštevnej knižky a zmizli v hlbinách mesta.
Penďo sa rozhodol, že múzeí má dosť a my sme vyrazili pozrieť si niečo viac. Vbehli sme do prvej časti košického múzea a tam sme si pozreli výstavu umenia. Viac menej stredoveko - novovekú. Znechutený s tohto neúspechu som zistil, že poklad je vo vedľajšej budove a tak sme sa presunuli tam. Expozícia bola do značnej miery venovaná archeológii a tak som sa plne vybláznil pseudoodborným výkladom, s čoho bola vytešená hlavne Zuzka, lebo Katka nerozumela mojej slovenčine a kope hlúpostí čo som o tých starých hrncoch, kúskoch kovu a kostiach bľabotal. Keď mi už dochádzal dych domotkali sme sa ku košickému zlatému pokladu, ktorý rozhodne stál za videnie.  Kopa zlata a všetko sa našlo len v jednej nádobe. Nechcel by som byť ten kto celý život hromadil tento poklad a potom zabudol kde ho vlastne dal. 
Týmto múzeom náš ride po Košických múzeách skončil a my sme sa už len prešli po meste, nacvakali nejaké obrázky kostolov a iných pamätihodností a vrátili sa na základňu. Po dekontaminácii jednotky od kultúry sme sa rozhodli vyraziť do mesta za kúskom primitívnejších radovánok. Katka už toho mala dosť a vyvalila sa na posteľ s tým, že nikam nejde a tak naša V.V.V. trojka išla zháňať pivo a kofolu.
Pivární je síce v Košiciach na námestí dosť, no o tom čo je dobrá kofola asi v týchto podnikoch nepočuli a tak po pár pivkách a pár hltoch nie príliš vydarenej kofoly sme sa vrátil na základňu, kde náš ešte Penďo pred spaním pobavil demoláciou interiéru (pôvodný jeho úmysel bolo zastrieť na noc okná). Takto vyčerpaný zaspal a my ostatní sme sa dohodli na pláne nasledujúceho dňa.

Deň 6. – 19.7.2006 : Michalovce – Vinné a rozdelenie jednotky (Streda)

Predposledný deň bol v znamení malých prieskumných úderných akcií. Nehodlal som podstúpiť druhý Verdun a rozhodol som sa postupovať s malými jednotkami. Ja a Zuzka sme vyrazili hneď ráno do Michaloviec, kde sme chceli preskúmať blízky hrad Vinné. Katka mala za úlohu prieskum Košíc a Penďo prípravu útoku na Letecké múzeum v Košiciach, ktorý mal nastať posledný deň nášho pobytu.
Podľa večerných reportov môžem zhodnotiť len snaženie Katky, keďže Penďo sa skoro otrávil buď miestnym Borščom alebo podozrivo chutiacim plechovkovým pivom. No vrátim sa k hlavnému údernému oddielu. Do Michaloviec sme dorazili bez problémov a na autobusovej stanici sme počas tlachania s miestnou babičkou nastúpili na spoj, ktorý nás mal dopraviť skôr ako sme čakali do obce Vinné. Presnejšie povedané na rázcestie obce Vinné a mal pokračovať až k Vinnianskemu jazeru. No my neznajúc cestu vylodili sme sa až pri jazere. Maličkej oválnej nádržke s vodou, ktorá pripomínala miniatúru Zlatých pieskov, či niečoho podobného. Keďže sme nemali záujem váľať sa v tomto žabinci vyškriabali sme sa na lesnú cestičku a v tom Zuzka dostala SMS, ktorá ju privítala na Ukrajine. Holt boli sme už blízko a ak by som si pomýlil smer za chvíľočku by sme vypadli z rodnej hrudy na Ukrajinskú zem. Keďže o navigácii viem svoje a Zuzka tiež, vyrazili sme miestnou asfaltkou, po nive lete, k hradu Vinné na ktorý sme dorazili bez väčších problémov. Hrad bol v pomerne dobrom stave, keď človek vezme v úvahu že tam pustol od začiatku 18. st. Vežička dokonca obsahovala aj zvyšky schodiska čo sa bežne nevidí. Keď sme zdokumentovali ako tento hrad vyzerá, spustili sme dole kopcom do dedinky, kde sme narazili na miestne vinohrady a vcelku príjemné záhradky. Škoda, že na zber sme prišli zavčasu. Keďže sme Zemplínsku Šíravu už videli cestou sem, rozhodli sme sa, že pozerať sa z blízka na vodu môžeme aj v umývadle a pozrieme si ešte múzeum v Michalovciach. Autobus nás s dedinky Vinné odviezol do Michaloviec priamo pred múzeum kde nás zaujala nehybná čierna veverička v parku múzea, ktorá bola asi najživšou súčasťou tejto inštitúcie. Po tom ako sa nám podarili zistiť, že treba zvoniť aby sme sa do múzea dostali sa nám podarilo dostať sa dnu a miestna mladá brigádnička nám ukázala čo to v múzeu mali. Nebudem radšej komentovať, do akej miery sa jej to darilo. Archeologická expozícia bola zavretá a teda nemal som čo posudzovať. Sklamaný týmto faktom sme opustili múzeum a po úpornej ceste Michalovcami sme dorazili na stanicu a odtiaľ do Košíc kde nás už čakal priotrávený Penďo a spokojná Katarína.

Deň 7. – 20.7.2006 : Košice – Barca - ústup (Štvrtok)

Penďo zistil kedy nám idú autobusy na letisko a tak sme sa podľa toho zariadili a vydali sa pozrieť si túto poslednú atrakciu, ktorú sme v Košiciach chceli zhliadnuť. Múzeum letectva ma vo všeobecnosti na Slovensku dobrú povesť. Aj keď netuším prečo to tak je. Na letisko sme dorazili vcelku jednoducho aj keď spoje tam chodia pravidelne každé dve hodiny. Múzeum bolo ale samozrejme zavreté. Vraj ho otvoria v auguste. Ja by som im ho odporučil otvoriť na Silvestra alebo po vzore Rožňavy v pondelok až utorok od 7:00 do 7:30 ráno. Určite by sa nemuseli báť nežiaducich návštevníkov. Rozhodli sme sa teda ustúpiť s tohto mesta na západ. Autobus, ktorý nás na letisko priviezol nás s neho aj odviezol a asi jediný spokojný som bol ja, lebo lokalita Košice – Barca na ktorej je letisko je jednou s dôležitých lokalít východoslovenského praveku. A tak aspoň s týmto pseudoúspechom sme dorazili na ubikácie, zbalili sa a Fero nás zaviezol na stanicu. Kúpili sme si lístky domov a vlak, humorne vydávaný za rýchlik, nás dovliekol okolo Tatier až domov do Bratislavy kde bola expedícia oficiálne ukončená.

Resumé : Celkovo hodnotím expedíciu ako veľmi dobrú a aj napriek problémom a ťažkostiam, ktoré sa počas jej konania vyskytli sa ich podarilo úspešne zvládnuť hlavne vďaka erudovanosti a adekvátnemu vysokému nasadeniu zúčastnených, takisto sa podarilo splniť väčšinu plánu expedície. Preto sa chcem poďakovať všetkým zúčastneným za ich pomoc a nasadenie, ktoré urobil s tejto akcie skutočne vydarený projekt.


Vlado