V krajine tisícich bunkrov

(Nasledovný odstavec plní úlohu celkového hodnotenia akcie)
Bola to šťastná voľba. Ešte cestou autobusom do východzieho bodu operácie – Hochštetna (Vysoká pri Morave) sme netušili aká vynikajúca akcia nás čaká, čo pútave všetko zhliadneme a ako sa psychicky zregenerujeme...spôsobom ktorý by nezaujatý pozorovateľ nečakal od duševne zdravých osôb vo veku 23-27 rokov.
A že do posledných chvíl bol ohrozený štatút operácie. Interval autobusu je totiž ca. raz za pol dňa a Vlado dorazil adrenalínovo v duchu zájazdov last minute. Možno tri minúty rozhodli, že akcia nebude misiou o dvoch účastníkoch.
Hochštetno pôsobilo (po tom čo sa s nami z autobusu vystúpivší domorodci rozpŕchli na všetky strany) mierne mŕtvym dojmom. Zaujímalo nás, ako sa asi žije v tak tesnom susedstve rieky. Pri zhovievavosti vôči každoročným návštevám povodní v dedine, to môže byť celkom pekné bývanie. Ako tak ideme hrádzou, nachádzame neplánovane prvý bunker, síce už notne zasypaný, lež predsa bunker. Prvá lastovička! Od neho pokračujeme do inundačného (záplavového) územia, až po neďaleké polozamrznuté ramená resp. jazierka. Je to však iba malá odbočka od hlavnej trasy opačným smerom. Vraciame sa preto skrze dedinu a po promptnej obhliadke zchátralého objektu skrášleného fekálnymi freskami dostávame sa do pola.
Tam nás už očakáva početný kŕdeľ husí, ktorý po priblížení sa vítaného subjektu (to jest nás) na predpísanú vzdialenosť rozprestiera krídla. Vzlietnuvšie vtáctvo, typické svojou letovou formáciou v tvare písmena V, zdraví nás pokusom o trojité V na počesť našej organizácie. Nie celkom sa im darí, ich úsilie nás však dojíma. Vzápätí objavivšie sa srnky už toľko úcty ani invencie nemali.
Pokračujeme okolo železničnej trate a chatovej oblasti Lábske jazero a dostávame sa do krajinky, ktorá by si bez príkras zaslúžila (v análoch V.V.V. už raz použité) pomenovanie bukrové pole (nem. das Bunkerfeld, angl. the bunkerfield). Na konci operácie sme však našli priliehavejší názov pre onen kraj - Bunkerland (inšpirujúc sa nie veľmi vzdialenou rakúskou spolkovou republikou Burgerland).
Navštvili sme všetkých šesť dostupných opevnení a snáď každé dostalo sa i na videozáznam – niekde v dramatizácii zo života obyvateľov bunkra, inde v úryvku osvetovom. Len kanál a absencia ca. ďalšej pol hodinky v našom pláne nás primela uspokojiť sa iba s vizuálnym kontaktom s tromi ďalšími objektmi.
Smerujúc na obec Zohor, vkročili sme do lesa, označenom Mokrý les. V tom mapa neklamala, pôda bola vskutku bohatá na vlhkosť, pomlčala však (mapa) o ďalšom bunkri, ktorý sme do nej v duchu provizórne zakreslili. Konečne pevná pôda pod nohami, za ňou romantický železničný most a pri trati zo dve ďalšie opevnenia. To sme už na hranici obce Zohor a čo v nej nevidíme – ďalšie tri bunkre.
V Zohore intuitívne nachádzame želeničnú stanicu i zakupujeme kupóniky oprávňujúce na cestu domov vlakom. Pred jeho príchodom vykonávame krátku hygienickú kontrolu staničnej krčmy a už nás vlak unáša domov. Z jeho okien ešte zazierame osem bunkrov a po poslednom z nich môžeme uzavrieť bilanciu:
 9 bunkrov reálne navštívených
 7 bunkrov videných za pochodu na krátku vzdialenosť
 8 bunkrov videných z vlaku
Skrátka už nám na konci liezli bunkre hore krkom a keby som mohol, s potešením prihrám dva-tri kúsky Bohúšovi na jeho vlaňajšiu tematicky totožnú operáciu.

Penďo