Vandrovní Vákuovaní Výletníci

"mladý duch nie je otázkou chronologického veku"

Vandrovní Vákuovaní Výletníci - "mladý duch nie je otázkou chronologického veku"

Obliehanie Beckova

  • dátum konania akcie: 14.7.2012
  • veliteľ a autor zápisnice: Hela
  • účastníci akcie: Milo, Ondro, výl. Nikitka, dobr. Gabika a dobr. Stella

Prebudenie do sobotného rána so sebou prinieslo množstvo nezodpovedaných otázok. Aké počasie môžeme na dnešnej akcii očakávať? Mraky sa zdráhali vypustiť slnko a netušili sme, či sa v priebehu dňa všetko na dobré alebo na zlé obráti. Nakoniec sa zrejme potvrdili obe možnosti. Druhá otázka mala oveľa existenčnejší charakter: Pôjde o čisto rodinnú akciu, alebo sa k nám nakoniec predsa len niekto pripojí? Tak či onak, nebrali sme to tragicky a jednoznačne sme mali v pláne užiť si tento deň stoj čo stoj.

Do Beckova sme dorazili v plánovaný čas, niečo pred pol jedenástou. „Parkovanie v obci“, ktoré hlásali pozvánky na akciu, sa ukázalo byť obtiažnejšie, než si to organizátor zrejme predstavoval. Hlavne, keď ono parkovanie v obci znamenalo postaviť sa niektorému milému Beckovčanovi pred bránu. „Milí“ Beckovčania si to zasa vysvetlili po svojom a prílevu cezpoľných nájazdníkov sa bránili voľne pohodenými stoličkami, debničkami a všakovakými inými prekážkami v štýle, čo stodola dá. Po „krátkej“ chvíli sme predsa len uspeli a už nič nemohlo zastaviť náš postup na hrad. Iba ak tety so vstupenkami. S hrejivými pocitom pri srdci sme teda prispeli na údržbu hradu a možno aj starostovej vily. Ako typických Slovákov nás však ešte väčšmi potešilo, že sme ušetrili na vstupenke pre Nikitku, keďže ešte nedosiahla po značku, ktorú si organizátori stanovili ako hranicu, od kedy už dieťa platí. Najmä po nenápadnej rade od milujúcich rodičov „veľmi sa nevystieraj!“. Obávam sa, že týmto spôsobom to už veľmi dlho neuhráme. (Podobne ako v prípade „Keby dačo, ešte nemáš šesť!“ je detská poctivosť niekedy až zarážajúca.)

Hneď na začiatku sme prešli jarmok, popozerali si stánky s výrobkami tradičných i modernejších remesiel (hrnček s Brucom Willisom mi ešte ani dnes nedá spať), preskúmali detské atrakcie a vyrazili smerom na hrad. Boli sme samozrejme zvedaví, ako sa ho podarilo vynoviť a musím priznať, že to na mňa urobilo dojem. Napriek tomu, že ide o zrúcaninu, myslím, že za daných okolností z toho vyťažili maximum. Som rada, že za podobnými zážitkami už nemusím nutne cestovať do Čiech. Nebudem podrobne opisovať, ako to tam vyzerá, kto bude chcieť, nech sa príde pozrieť (vstupné pre dospelého je 3,50 €).

Keď sme prešli cez druhú bránu, podotýkam, že po celkom pekne vydláždenom kamennom chodníku, príjemne ma prekvapili novo postavené budovy nalepené na hradby, kde boli samozrejme toalety, ale aj výstavné miestnosti (skôr miestnostičky) s rôznymi fotografiami a pohľadnicami znázorňujúcimi hrad v rôznych podobách a obdobiach. Hneď vedľa stálo pódium. Mali sme šťastie. Ešte sme sa nestihli ani porozhliadnuť a už niekto oznamoval, že práve začína prehliadka hradu so sprievodcom. V našom prípade sprievodkyňou v dobovom šate, ktorá už čakala pred pódiom na prípadných záujemcov. Neváhali sme a pridali sa k davu (zatiaľ ešte len malému, ku ktorému sa však neskôr pripojili aj ďalší zvedavci). Vypočuli sme si obligátne historické fakty o hrade a majiteľoch, a samozrejme aj príslušné legendy. Dievčina bola celkom šikovná a rozprávala pútavo. Celkom zaujímavým rozhodnutím bolo premeniť bývalý rytiersky sál na bufet, ale napodiv tam ťažké drevené stoly a lavice celkom zapadli. Dokonca aj pult s priestorom pre personál bol zapracovaný relatívne nerušivo. Síce sme jeho pohostinnosť nevyužili, ale do budúcna sa tomu nebránime. Možno, keď tam niekedy bude menej ľudí. To je trošku nevýhoda týchto masových akcií, ale na druhej strane sa tam aspoň stále niečo deje. Po skončení prehliadky si Nikitka vyskúšala strieľanie z luku. Keď sme zišli zase na dolné nádvorie pozreli sme si dobové zbrane, ochutnali dobové jedlo a Nikitka si dokonca pohladila plamienku driemavú. Sovička si pokojne driemala (verná svojmu menu) a vôbec neriešila, že ju zo všetkých strán ochytávajú nejakí ľudia. Čo už s ňou, keď bola taká neuveriteľne rozkošná?! Myslím, že pri tom orlovi, čo odpočíval obďaleč, by si to každá vyfintená štyridsiatka vo vypasovaných elasťákoch dvakrát rozmyslela.

Ďalej sme mali v pláne vrátiť sa naspäť do dediny a pozrieť si otvárací sprievod a inscenáciu bojovej potýčky, ale akosi sme sa cestou z hradu zdržali v bufete, pretože sme potrebovali doplniť sily. Prišli sme až na záver a pozreli si posledných 10 – 15 minút. Teda, čo kto vyšší a deti vyložené „na koni“ si pozreli, a my ostatní (teda ja), len keď sa nám chcelo stáť na špičkách. Po skončení ukážky boja sme zamierili do parčíka, ktorý bol hneď za cestou … a keďže sme na tej ceste stáli, bolo to naozaj blízko. Odkedy sme tam boli zastavení na začiatku, sa to celkom pekne zaplnilo. Aj rad na koníka sa celkom slušne natiahol, ale Nikitka sa rozhodla, že si ho vystojí, nuž sme čakali. A dobre sme urobili, lebo netrvalo dlho a zrazu sme zbadali Ondra s Gabikou a Stellou. Aj oni si nás čoskoro všimli a zamierili k nám.

Dozvedeli sme sa, že sa už trochu potúlali po jarmoku a stihli aj časť predvádzaných bojov. Vymenili sme si dosiaľ nazbierané poznatky a dohadovali sa kam ďalej. Najmenšie účastníčky akcie sa pekne pochytali za rúčky a nebojácne vyrazili do davu. V niektorých chvíľach sme im ledva stačili.

Po otázke, kde sa tu dá niečo zjesť, sme ich zaviedli k „nášmu“ už odskúšanému bufetu, aby sme potom ešte stihli doraziť na program, ktorý mal na hrade začínať o štvrtej. V kľude sme si posedeli a občerstvili sa a pritom sme sledovali nerednúce zástupy ľudí, čo sa okolo nás valili na hrad. Aj som chvíľami uvažovala, kam sa chcú všetci pomestiť, lebo až tak veľké to nádvorie zasa nie je.

Presvedčili sme sa o tom aj sami, keď sme konečne dorazili opäť na hrad. Všade sa to hemžilo návštevníkmi, že to až vyzeralo, ako keby ho naozaj niekto práve dobil. Skrátka trma-vrma na pohľadanie. Navyše sa ochladilo, takže Ondro ešte musel zabehnúť do auta po teplejšie oblečenie pre Stellu. My ostatní sme už napäto očakávali, čo sa bude diať. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa začne niečo veľké, ale nebolo veľmi vidieť, čo by to malo byť. Trochu nás prekvapilo vyhlásenie organizátorov, že úderom štvrtej hodiny sa brána hradu uzavrie a nikto nebude môcť ísť dnu ani von. Budeme tu v pasci!!!! No hrôza!!!! Čudujem sa, že nenastala všeobecná panika a bezhlavý útek návštevníkov z hradu. Zdá sa, že Slováci sú národ odolný. Skrátka vydržíme všetko.

No ale k veci. Odrazu sme zbadali, že sa konečne začína niečo diať. Ľudia vytvorili menší kruh (ani za svet nechceli urobiť väčší, aby sa pred nich náhodou niekto nepretlačil), aby im mohli svoje umenie predviesť sokoliari. Pozreli sme si teda neposlušného sokola, ktorý vyletel na hradby a nie a nie ísť dolu. Aj plamienku, ktorá ešte stále driemala. Napokon nás svojím nádherným rozpätím krídel ohúril orol skalný, či sokol skákajúci na návnadu, s ktorou sa nechal smiešne ťahať po zemi. Chudák ujo sokoliar sa aj snažil donútiť ľudí, aby predsa len urobili väčší kruh (hlavne, keď riadne rozkrútil spomínanú návnadu na lane), resp. aby vytvorili jeden a pol metrový koridor pre nešťastného orla, ktorý v tom dave musel mať aj problémy vidieť, kam má vlastne letieť. Nuž ale márna snaha, Slovák sa radšej nechá tresnúť krídlom dravého vtáka po hlave alebo ovaliť rozkrútenou návnadou, ako by sa vzdal urputne vybojovaného fleku.

Medzičasom sa vrátil aj Ondro s vecami, no po chvíli sa vzhľadom na únavu malej Stelly a nie veľmi príjemnú predstavu uzavretia v hrade na ďalšiu hodinu rozhodli zaveliť na ústup a vyraziť smer domov. My sme vytrvali, predsa nikomu nepustíme naše „dobré“ miesta na státie …

Zrazu sa brána hradu nemilosrdne zatvorila a objavilo sa vojsko husitov. Protistrana stvárňujúca brániacich sa obyvateľov hradu už vyčkávala za provizórne zbúchaným padacím mostom. Obliehanie sa mohlo začať. Ale okrem toho začalo ešte niečo iné … pršať. Nevadí. Natiahli sme si kapucne na hlavy a s napätím ďalej sledovali dianie pre nami. Husiti naplnili delá … Tréééésk. No rana ako z dela. Mohli nás veru aj upozorniť dopredu. Nabudúce budeme múdrejší. Prsty už ani nevyťahujem z uší. Pršať neprestáva. Účastníci boja si bitku náramne užívajú, dážď im ani v najmenšom nevadí. Možno bude až potom, keď príde na pranie kostýmov. Husitský kapitán vylezený na konštrukcii dela dokonca častuje divákov vtipnými poznámkami. Po vzájomných ťahaniach a ešte zopár delových ranách bitka končí a presne v duchu historických udalostí vyhrávajú domáci. Škoda, mohlo sa to tým husitom už konečne podariť. Nevadí, snáď nabudúce …

Brána hradu sa otvára, konečne sme voľní. Medzitým už leje ako z krhly. Rozmýšľame, či to vzdať. Už-už chceme odísť, keď tu zbadáme, že rozšantení „vojaci“ sa púšťajú do bitky znova. Teraz už mimo plánu, len tak z roztopaše („Ani nie som taký spotený, ako som zmokol…“), vraj pre tých, ktorí sa nedostali na hlavné predstavenie predtým. Tvárim sa teda, že patrím k tým, ktorí sa predtým nedostali a ešte chvíľu ostávam. Konečne sa mi totiž podarilo vymeniť vybité baterky. V zápale boja chcem uloviť ešte zopár dobrých záberov, keď sa príležitosť takto sama núka. Milo a Nikitka to už zabalili a pomaly sa vydali na cestu do dediny. Padací most behá hore dolu, vojaci sa povaľujú v blate a ešte sa trochu zabávajú. OK, na dnes už by hádam aj stačilo. Balím to aj ja a dobieham ostatných. To už sa z hradu okrem unikajúcich návštevníkov valia aj riadne prúdy vody.

Pri pohľade na bezútešnú situáciu padá neodvratné rozhodnutie. Ide sa domov. Trochu nám je aj ľúto, že sme si nestihli lepšie prezrieť jarmok. Ešte by sme radi aj nejaké tie hudobné skupiny popočúvali. No čo sa dá robiť. Do topánok zateká a aj pohoda sa pomaly vytráca. Mierime k autu. Našťastie stojí stále na svojom mieste. S úľavou nasadáme a vidina teplého čaju a suchého oblečenia nás poháňa naspäť domov. Ešte šťastie, že len na Myjavu. Tak dovidenia Beckov, snáď sa ešte niekedy uvidíme …

Resumé: Napriek nepriaznivému počasiu v závere akcie a relatívne nízkemu záujmu členov považujem akciu za veľmi príjemnú a podarenú. Ak sa organizátorom v budúcnosti podarí zabezpečiť povolenie od obce, aby mohli robiť obliehanie hradu z okolitých lúk (ako to bývalo kedysi), určite by som si to išla ešte raz pozrieť, aspoň by sme sa tam tak netlačili a človek by aj viac videl (a ani delo by mu nestrieľalo meter od hlavy). A čo sa mi tiež dosť ráta je, že akcia si môže pripísať aj jeden unikát – znovuobjavenie prísne utajenej enigmy.

 

back to sezóna 2012/2013

Category: operácia

Your email address will not be published. Required fields are marked *

*

error: Content is protected !!