- dátum konania akcie: 7.11.2015
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Zuzka, Bohuš, Milo, Hela, Kamila, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško
Dobytie Inovca (1. deň): Horúce letné dni už máme dávno za sebou, ale tie teplé ešte stále pretrvávajú v podobe neskorého babieho leta. Takže som sa rozhodla, že to ešte využijem a pred tuhou zimou, ktorú predpovedajú snáď všetci meteorológovia sveta, vyrazíme otestovať našu kondičku a pripraviť svoje telo na prichádzajúce vianočné sviatky plné jedla a pitia. Naším víkendovým domovom sa stane Inovecká chata a počas celej expedície musíme splniť niekoľko cieľov. Či sa nám ich podarilo splniť sa už dočítate práve teraz …
Všetci účastníci vyrazili v sobotňajších ranných hodinách tak, aby sme sa mohli stretnúť v Mníchovej Lehote o 8:30 hod. miestneho času. Ako prví dorazili už nie Fiestíkovci ale Žltý sršeň a v tesnom závese sme dorazili my, posádka Čierneho Bleska. Po krátkom mobilnom a vizuálnom kontakte sme sa presunuli na neďaleké parkovisko, kde sme z áut povyberali všetko potrebné k pešiemu presunu na Inoveckú chatu. Matúška sme nainštalovali do nosiča a bez Martina a Mila sme pomaly vyrazili vpred. Tí dvaja sa vrátili späť do áut a takto motorizovane sa presunuli na Inoveckú chatu. Tam mali zanechať jedno vozidlo a druhým sa vrátiť späť na parkovisko a svižným krokom nás dobehnúť. Zatiaľ čo oni presúvali autá, my sme opustili parkovisko a presunuli sa na druhú stranu cestu, kde začínal chodníček so zelenou značkou. Ten nás mal hlavne doviezť do prvého cieľa dnešného dňa. Medzitým sme kontaktovali posledné vozidlo s účastníkmi expedície, ktoré sa nachádzalo hneď za poslednou zákrutou. Počkali sme, kým dorazili a pripojili sa k nám. No pripojili … poniektorí sa aj odpojili. Konkrétne Vlado s Kamilou sa necítili na turistickú prechádzku, a tak radšej zvolili presun k Inoveckej chate autom. Konečne sme mohli seriózne vyraziť vpred. Prešli sme pár metrov a už nás zlákalo napadané lístie, ktoré vytváralo príjemnú jesennú atmosféru. Najprv to s lístím skúsili Sofinka s Nikitkou a postupne sme sa pridali aj my ostatní. Zašantili sme si, ponaháňali sa, zasypali fotografov dokumentujúcich priebeh tejto listovej vojny a príjemne zahriaty sme pokračovali ďalej.
Prvá etapa dňa ubiehala pokojne za vravy jednotlivých členov. Deti šantili okolo nás a na to celé dohliadal Matúško, ktorý vysedával v nosiči. Síce miestami prejavoval nespokojnosť a radšej by pobehoval. Keďže má nefunkčnú nožičku oddychujúcu v sádre, musí to zvládnuť posediačky. Takto sme dorazili k tabuľke „INOVEC“, ktorá nám spresnila ďalší smer nášho presunu. Keďže Maťo s Milom boli ešte v nedohľadne, tak sme im chceli nastražiť pascu a tabuľku otočiť opačným smerom. Nevyšlo. Jednak sa tabuľka otočiť nedala a jednak sa vynorili spoza zákruty. Konečne sme boli kompletná zostava, ktorá má zvládnuť výstup k chate.
Pomaličky sme sa blížili k stúpaniu, ktoré malo preveriť našu súčasnú kondičku. Poniektorí odľahčení členovia vybehli ako kamzíky, iní zase stúpali z nohy na nohu. Asi v polovici došlo k výmene Matúška, ktorého si na svoje plecia zavesil Maťo. Hneď pri výmene nám všetkým bolo jasné, že za 15 minút už neuvidíme ani jedného ani druhého. A tak aj bolo. Maťo svižným krokom a Matúškom na chrbte sa pohol dopredu a za necelú polhodinku nám zmizol z dohľadu. Intuitívne sme tušili, že sa stretneme až na chate. Ostatní sme sa posúvali vpred každý svojím tempom. Tesne pred záverom tejto prvej etapy Zuzka odbočila k neďalekej skale za účelom kešovania. Pridala sa k nej Hela s Nikitkou. Milo s Bohušom za družnej debaty im zakývali a pokračovali k cieľu. Ja so Sofinkou sme využili túto chvíľu a rýchlym krokom sme sa „nenápadne“ presunuli pred nich a do cieľa sme takmer dobehli. Sofinka si totiž zaumienila, že skončíme druhý hneď za Maťom a Matúškom, ktorí už leňošili na izbe. Postupne dorazil aj zvyšok skupiny. Povynášali sme veci z áut, oddýchli si, zvítali sa s Vladom a Kamilou, ktorí boli dostatočne oddýchnutí a nakoniec sa presunuli do chatovej reštaurácie, kde sme si pochutili na výbornom obede. Aj napriek tomu, že reštaurácia bola plná … aj napriek tomu, že na web stránke upozorňujú na dĺžku čakania … klobúk dole … obed sme dostali v pomerne krátkom čase a navyše bol chutný a domácky. Za toto majú od nás veľkú pochvalu.
Ale dosť bolo leňošenia. Čakala nás druhá etapa dňa, výstup na vrchol Inovca. No ale ako pozeráme cez okno, počasie nám nepraje. Kým sme vychutnávali obed, vonku sadla hmla, rozpršalo sa a nakoniec to celé ostalo pri mrholení. Trošku som mala obavy, čo s načatým dňom ale všetci sme sa zhodli na tom, že to dáme. Vyzbrojili sme sa oblečením a hlavne chuťou zvládnuť aj tento náš dnešný a posledný cieľ. Vyrazil s nami už aj Vlado, Kamila nám dáva košom a ostáva strážiť naše izby. Na čelo skupiny sa postavila Hela a viedla nás hore. Poslušne sme za ňou kráčali. Bolo nám úplne jedno, že ideme asi tým najstrmším kopcom, akým sme kedy išli. Bolo nám jedno, že v tej hmle vidíme akurát tak na koniec našich nosov. Keď sme však dorazili na koniec lyžiarskeho vleku, ktorý náš výstup lemoval po pravej strane, začali sme byť už takí neistejší, či ideme správne.
Našťastie zhora práve schádzali dvaja turisti, nie práve najsuchší, tak sme sa v krátkosti informovali o správnosti smeru. Dostali sme pozitívnu odpoveď, podľa ktorej sme mali vrchol dosiahnuť za desať minút. Konečne sme dorazili k turistickým tabuľkám, ktoré oznamovali čas k vrcholu päť minút. Zároveň sme pochopili, že sme mali prísť trošku z inej cesty a že to, čo sme práve zdolali bola tá najstrmšia skratka akou sme kedy išli. Hlavná vec, že sme dorazili tam, kam sme mali. Náš dnešný a aj najdôležitejší cieľ sme splnili. Urobili sme zopár dôkazových materiálov a „trošku“ mokrí sme sa otočili na cestu späť. Jedine Milo bol relatívne v suchom oblečení, keďže nám odprezentoval pravého turistu s dáždnikom.
Cestu nadol sme už zvolili po riadne vyznačenej trase a ani sme sa nenazdali a razom sa ocitli pred chatou. Nadšení sme vybehli do izieb, vykonali potrebnú hygienu, osušili sa a na záver sme ešte dali teplú večeru v podobe jelenieho guláša, ktorý už na nás netrpezlivo čakal. Po večeri sa k povinnému spánku odobrali ako prvé deti, za nimi odpadla Zuzka a postupne po odohraní spoločenskej hry „Európa“ sme zaliezli do postelí aj my ostatní.
Spoznávame Uhrovec (2. deň): Ráno bolo ako každé iné. Oproti tomu včerajšiemu však bolo slnečné, aspoň tu hore pod Inovcom. Postupne sme povyliezali z postelí a vrhli sa na raňajky. Niekto z vlastných zásob, iní zase zašli o poschodie nižšie a nechali si pripraviť od chatára niečo pod zub. Keď sme už mali všetky ranné činnosti za sebou, stretli sme sa pri našich tátošoch a dohodli si plán dnešného dňa. Na prvom mieste bola návšteva rodného domu Ľudovíta Štúra. Tá bola vopred dohodnutá na jedenástu, keďže v nedeľu mimo sezónu sú tieto múzea zatvorené. Po prehliadke budeme pokračovať na Uhrovecký hrad. Ale poďme pekne po poriadku.
Takže, vyrazili sme z Inoveckej chaty smer Uhrovec, rodné mesto Ľudovíta Štúra a zhodou náhod aj rodný dom Alexandra Dubčeka. Dom sme lokalizovali po krátkom oslovení miestneho obyvateľa, ktorý nás navigoval: „Máte ho hneď po pravej strane.“ Potešili sme sa, že sme boli skoro úspešní. Zaparkovali sme rovno pred ním a počkali na zvyšných „účastníkov zájazdu“. Tí dorazili v krátkom čase a medzitým aj teta, ktorý dom otvorila len pre nás. Na začiatok od nás vybrala symbolické vstupné a my sme jej za to ponúkli na výmenu pamätné mince, ktoré pri 200. výročí narodenia Ľ. Štúra nechala vyraziť Národná banka Slovenska. Teta bola taká nadšená, že okamžite vymenila niekoľko mincí. Po tomto obchode sme sa už v pokoji mohli venovať obhliadke domu. Dostali sme krátky výklad a potom sme sa vrhli na štúdium vyložených exponátov. Z múzea sme boli nadšení a venovali sme mu naozaj dostatok svojho času. Jedna izba bola venovaná Alexandrovi Dubčekovi, ktorý má tiež tú česť pokladať tento dom za svoj rodný.
Po prehliadke sme sa rozlúčili a pokračovali na Uhrovecký hrad. Deň sa naozaj javil ako slnečný a príjemný. A bolo tak. Za sprievodu slnečného počasia sme dorazili na parkovisko, z ktorého viedol chodník priamo do nášho cieľa. To sme však netušili, že ten chodník má aj „mierne“ stúpanie. To sa prejavilo hneď na začiatku a skončilo až na konci. Postupne sa od nás, už štandardne, oddelil Maťo s Matúškom na chrbte, a aby neboli v tom sami pustil sa za nimi Bohuš. My ostatní sme prispôsobili tempo Sofinke a Nikitke, ktoré sa jašili v napadanom lístí. Zuzka toho využila a občas si zakešovala. Keď už sme boli takmer s dychom na konci a prestali dúfať, že vôbec nejaký Uhrovecký hrad existuje, odrazu sa pred nami vynoril. Šťastní ako blchy sme pridali do kroku a cupi dup sme boli na moste. Odtiaľ už len kúsok cez bránu a sme na nádvorí. Z okna nás podporovali Maťo, Bohuš a Matúško. Svojim pokrikom a mávaním nás poháňali. Jedine Vlado s Kamilou toto celé ignorovali a uvelebili sa na lavičke pred mostom. Napokon však neodolali volaniu svojho srdca a vyštverali sa na hrad aj oni. Každý si hrad pozrel, nakukol do každej miestnosti a nakoniec sme sa opäť všetci stretli na nádvorí. Keďže slniečko stále príjemne hrialo využili sme to na doplnenie energie a poniektorí aj na vyhrievanie sa na neďalekých skalách. Ako také jašterice. Na záver sme zapózovali fotografovi, teda mne a pohli sa smerom nadol. Bol už najvyšší čas, keďže pred nami bola ešte cesta domov.
Dole sme išli pomerne rýchlo. Museli sme však byť opatrní, pretože pod napadaným lístím boli mokré skaly a veľmi ľahko sa mohol stať nejaký úraz. Našťastie sa nikomu nič nestalo a všetci sme v zdraví dorazili na parkovisko. Náš víkendový plán bol týmto splnený.
Pomaličky nadišiel čas rozlúčky. Ako posledný sme z parkoviska odchádzali my. Ledva sme došli na diaľnicu, naši malí účastníci zaspali a cestu domov sme absolvovali v tichosti.
Resumé: Počas expedície sme splnili všetko, čo som mala v pláne. Dokonca aj počasie nám bolo naklonené. Jeden deň hmla a mrholenie, druhý deň slnečno. Aj členovia VVV boli úžasní. Prejavili ochotu a snahu absolvovať dva náročné výstupy v priebehu dvoch dní. S výsledkom som naozaj spokojná. Moja veľká vďaka patrí všetkým zúčastneným, lebo bez nich by to nebolo ono.